Vtáčí spev vykazuje podobné pravidlá ako ľudská reč, ukázala rozsiahla štúdia
Keď človek na konci vety predĺži poslednú slabiku, robí niečo, čo je bežné aj vo vtáčom speve. Mnohé vtáky nechávajú posledné zvuky svojich piesní doznieť dlhšie než tie predchádzajúce. Ich spev má navyše podobný rytmus a spôsob striedania tónov ako ľudská reč.
Rozsiahla štúdia vedcov z kanadskej McGill University, ktorú v októbri publikoval vedecký časopis Science, naznačuje, že podobnosti medzi vtáčím spevom a ľudskou komunikáciou môžu súvisieť so samotným spôsobom tvorby hlasu. Doteraz sa totiž veľká časť výskumov sústreďovala na vtáky schopné hlasového učenia, ktoré si podobne ako ľudia osvojujú nové zvuky napodobňovaním iných jedincov.
Tisíce nahrávok z celého sveta
Prvým autorom štúdie je biológ Logan James, ktorý spolu s kolegami analyzoval viac ako 74-tisíc zvukových jednotiek z približne 5900 vtáčích piesní. Nahrávky pochádzali od 367 druhov vtákov a vedci ich získali z verejnej databázy xeno-canto, do ktorej ľudia z celého sveta nahrávajú zvuky voľne žijúcich vtákov. Na porovnanie použili viac ako 15-tisíc zvukových jednotiek ľudskej reči a spevu z 52 jazykov.
Pri analýze sa sústredili na výšku tónov, rytmus, hlasitosť, dĺžku jednotlivých zvukov a ich zmeny v priebehu piesní. Ukázalo sa, že vtáky majú tendenciu prechádzať medzi tónmi postupne, bez veľkých výškových skokov. Ich spev má tiež pomerne pravidelný a predvídateľný rytmus. Obe vlastnosti sú bežné aj v ľudskej reči a hudbe. Podobnosť sa prejavila aj pri predlžovaní koncových zvukov, hoci u ľudí býva tento jav výraznejší.
V niektorých skúmaných vlastnostiach sa vtáčí spev dokonca viac podobal na ľudské rozprávanie než na samotný spev. Od ľudského spevu sa líši napríklad tým, že ten má spravidla menšie výškové rozdiely medzi susednými tónmi.
Lelky sa spievať neučia. Pravidlá dodržiavajú aj tak
Mnohé spevavce a kolibríky si svoj spev osvojujú počúvaním a napodobňovaním dospelých jedincov. U iných vtákov je situácia odlišná. Napríklad lelky či niektoré podspevavce, medzi ktoré patria aj mravcovky, majú hlasové prejavy prevažne vrodené.
Vedci predpokladali, že vtáky schopné hlasového učenia budú mať s ľudskou rečou viac spoločných znakov. Analýza to nepotvrdila. Schopnosť naučiť sa spev nemala systematický vplyv na skúmané zvukové vzorce ani na mieru ich podobnosti s ľudskou rečou a hudbou.
Jedným z možných vysvetlení je samotná biológia hlasu. Ľudia aj vtáky musia pri vydávaní zvukov presne koordinovať dýchanie, prúdenie vzduchu a pohyby svalov, hoci človek vytvára hlas pomocou hlasiviek v hrtane a vtáky využívajú špeciálny orgán nazývaný syrinx.
„Vtáky ani ľudia zvyčajne prudko nemenia výšku tónu z jedného zvuku na druhý, pretože je to náročné,“ vysvetľuje Logan James z McGill University. Podľa neho môže s dýchaním súvisieť aj predlžovanie posledných zvukov na konci hlasového prejavu. Presný biologický mechanizmus zatiaľ vedci nepotvrdili.
„Vzhľadom na podobnosti medzi všetkými týmito skupinami vtákov a ľuďmi dúfame, že tento výskum podnieti vedcov skúmať skupiny vtákov, ktoré doteraz prehliadali, konkrétne tie, ktoré sa svoje hlasové prejavy neučia,“ uviedol profesor biológie Jon Sakata z McGill University, vedúci autor štúdie.
