Horčica biela ako zelené hnojenie: kedy môže na hriadke narobiť viac škody než úžitku
Horčica biela patrí medzi najznámejšie rastliny na zelené hnojenie. Rýchlo rastie, pokrýva pôdu, obmedzuje rast burín a po zapracovaní dodáva organickú hmotu. Mnohí záhradkári ju preto vysievajú na uvoľnené hriadky bez ohľadu na to, akú zeleninu na nich predtým pestovali. Práve pri hlúbovinách však treba myslieť na dôležitú súvislosť: horčica patrí do rovnakej botanickej čeľade a môže byť hostiteľom nebezpečného pôdneho patogénu.
Prečo horčica nie je vhodná na každú hriadku
Horčica biela (Sinapis alba) patrí do čeľade kapustovitých (Brassicaceae), rovnako ako kapusta, kel, kaleráb, karfiol, brokolica či reďkovka. Táto príbuznosť má pri plánovaní osevného postupu zásadný význam. Rastliny z rovnakej čeľade totiž môžu napádať spoločné choroby a škodce, a preto by sa nemali na jednom mieste opakovane striedať bez dostatočného časového odstupu.
Jednou z najvážnejších chorôb kapustovitých rastlín je nádorovitosť koreňov hlúbovín, ktorú spôsobuje pôdny organizmus Plasmodiophora brassicae. Hoci sa ochorenie často označuje ako hubové, jeho pôvodca nepatrí medzi pravé huby. Ide o parazitický organizmus zo skupiny prvokov príbuzných nádorovkám.
Horčica pestovaná na zelené hnojenie môže prispievať k hromadeniu pôvodcu nádorovitosti. Preto sa neodporúča, aby po nej nasledovali ďalšie kapustovité plodiny. To však neznamená, že horčica po každej kapuste automaticky vyvolá ochorenie. Riziko vzniká najmä tam, kde je pôvodca nádorovitosti už prítomný. Opakované pestovanie náchylných rastlín mu poskytuje ďalších hostiteľov a umožňuje udržiavať alebo zvyšovať množstvo infekčného materiálu v pôde.
Choroba sa skrýva pod zemou a prežíva dlhé roky
Nádorovitosť sa prejavuje predovšetkým na koreňoch. Namiesto zdravého koreňového systému vznikajú nepravidelné zhrubnutia a nádory rôznej veľkosti. Napadnuté korene postupne strácajú schopnosť účinne prijímať vodu a živiny. Rastliny preto zaostávajú v raste, môžu mať žltkasté listy a počas teplých dní vädnúť, hoci je v pôde dostatok vlahy.
Charakteristické nádory bývajú najspoľahlivejším rozpoznávacím znakom, no na ich zistenie treba rastlinu opatrne vybrať zo zeme a prezrieť jej korene. Samotné vädnutie či slabý rast na potvrdenie choroby nestačia.
Nebezpečenstvo nádorovitosti spočíva aj v mimoriadnej vytrvalosti pôvodcu. V pôde vytvára odolné pokojové spóry, ktoré môžu prežívať viac než desať rokov aj bez prítomnosti hostiteľských rastlín. Keď sa na napadnutom mieste znovu pestuje vhodný hostiteľ, môže sa obnoviť infekčný cyklus. Ochorenie sa spravidla výraznejšie rozvíja v kyslých a vlhkých pôdach. Úprava pH môže pomôcť obmedziť jeho závažnosť, nedokáže však spoľahlivo odstrániť všetky pokojové spóry.
