Expert: AfD sníva o veľkej dohode s Ruskom a rozdelení Európy
Alternatíva pre Nemecko (AfD) by sa vo svojej súčasnej podobe nemala dostať k moci, pretože by predstavovala nebezpečenstvo. Zároveň však krajnú pravicu nie je možné ignorovať. V rozhovore to uviedol expert na európsku politiku a históriu Alexander Clarkson z univerzity King’s College v Londýne.
Podľa Clarksona sa sanitárny kordón voči AfD vždy zakladal na predstave, že CDU/CSU napokon nájde spôsob, ako stranu dostať pod kontrolu – buď ju jasne porazí vo voľbách, alebo ju zatlačí na takú okrajovú pozíciu, že ju bude možné ignorovať. „Myslím si však, že čoraz jasnejšie vidíme, že je to nereálne očakávanie,“ povedal expert.
Obáva sa, či bude možné sanitárny kordón udržať aj o štyri či päť rokov. Ak sa AfD stane trvalou súčasťou nemeckej politickej scény, stredopravicové strany podľa neho skôr či neskôr stratia trpezlivosť, začnú byť zúfalé a napokon spanikária. Púšťajú sa do spolupráce s krajnou pravicou bez toho, aby mysleli na dôsledky. To podľa Clarksona ublíži stredopravicovým stranám a zároveň umožní populistickej krajnej pravici dostať sa k moci príliš rýchlo a bez toho, aby musela splniť nejaké podmienky.
CDU podľa neho začína využívať možnosť zrušenia kordónu voči AfD ako prostriedok na vydieranie centristickej ľavice. Kresťanskí demokrati jej odkazujú, že nemá vytvárať vlastné koalície, napríklad v Berlíne s Ľavicou. Takéto spojenie už pritom fungovalo v Durínsku a neznamenalo zavedenie socializmu ani koniec Izraela. Clarkson to považuje pre centristickú ľavicu za neprijateľné a za ďalšie prehlbovanie spoločenskej polarizácie.
Ako dlhodobo funkčnú stratégiu navrhuje, aby si všetky strany hlásiace sa k ústavnému poriadku stanovili základné podmienky pre vstup do akýchkoľvek koalícií. Subjekt, ktorý bezpečnostné zložky sledujú pre podozrenie z extrémizmu, by sa nemohol stať súčasťou koalície na celoštátnej úrovni. Ďalšou podmienkou je, že žiadna strana spochybňujúca občianske a ľudské práva alebo právo ľudí byť plnohodnotnou súčasťou nemeckej demokratickej spoločnosti bez ohľadu na pôvod nemôže byť koaličným partnerom. To sa týka aj úvah o takzvanej remigrácii a masovom vyhosťovaní ľudí, ktorí sú nemeckými občanmi.
Neprijateľná by podľa experta mala byť aj koalícia so stranou, ktorá spochybňuje záväzky Nemecka voči Európskej únii alebo jeho spojenectvá s kľúčovými partnermi, ako sú Ukrajina a Izrael. Ak by AfD tieto podmienky splnila – rešpektovala ústavný poriadok, prestala hovoriť o masovom vyhosťovaní a akceptovala členstvo v EÚ a spojenecké záväzky – mohla by sa stať koaličným partnerom. Naďalej môže byť veľmi pravicovo-konzervatívna až pravicovo-nacionalistická.
Clarkson predpokladá, že AfD v nasledujúcich piatich až desiatich rokoch nebude bez zásadného vnútorného konfliktu schopná tieto podmienky splniť. Každého, kto sa pokúsil posunúť stranu bližšie k politickému stredu, vylúčili alebo sa stal terčom útokov radikálnych frakcií. V strane majú podľa neho mimoriadne silné postavenie neonacisti a revizionistické požiadavky týkajúce sa hraníc sú pre AfD príliš zásadné.
V súvislosti s úvahami o územných požiadavkách Clarkson upozornil, že takéto postoje už v strane existujú. Pripomenul, že ľudia, ktorí tvrdia, že CDU/CSU bola vždy jednoznačnou silou dobra, často zabúdajú, aké nejednoznačné boli jej postoje k hraniciam a otázkam Sliezska či Sudet. Táto kapitola sa uzavrela v rokoch 1989 a 1990, no už vtedy existovali voliči frustrovaní z toho, že sa krajina vzdala území, ktoré považovali za historicky nemecké. Práve podobné otázky sú podľa neho jedným z dôvodov, prečo AfD dokáže pritiahnuť ľudí z veľmi krajne pravicovej scény. Revizionizmus a iredentizmus sú v AfD živé.
V prípade ruských útokov proti Nemecku, napríklad incidentu s dronmi v Lipsku, sa Clarkson obáva, že extrémisti takéto udalosti zmietnu zo stola tvrdením, že nikto nevie, či za nimi skutočne stojí Rusko, prípadne že ak to aj bolo Rusko, je to dôsledok nemeckej podpory Ukrajine a riešením je mier nanútený Ukrajine. Značná časť voličskej základne AfD aj samotného vedenia strany podľa neho žije vo vlastnej informačnej bubline, v ktorej sa spájajú konšpiračné teórie s argumentmi, že si za útoky môžeme sami.
Podľa Clarksona je na tom paradoxne niečo hlboko nenacionalistické. Na nacionalizme AfD ho zaráža, že títo ľudia zrejme uprednostnia národnú porážku a poníženie Nemecka pred tým, aby sa postavili proti niekomu, koho považujú za ideologického spojenca. V AfD vidí názory, že najlepším spôsobom, ako v Európe nastoliť mier a poriadok, je veľká imperiálna dohoda medzi Nemeckom a Ruskom. Takýto pohľad podľa neho vracia uvažovanie k Bismarckovi a ruskému cárovi. Súčasťou politického myslenia AfD je predstava, že Moskva by v skutočnosti mala byť spojencom a partnerom Berlína a že by si mohli Európu rozdeliť medzi sebou. Verejne to strana popiera.
