Dokument Zomrieť a žiť ukazuje, že vojna sa nekončí na fronte
Do slovenských kín dorazil v októbri dokumentárny film Zomrieť a žiť. Snímka mala svetovú premiéru na festivale v Karlových Varoch, neskôr ju uviedli aj na piešťanskom Cinematiku.
Film nakrútila ukrajinská režisérka Julija Hontaruk. Počas dvanástich rokov sledovala troch mužov, ktorí sa v roku 2014 rozhodli odísť ako dobrovoľníci bojovať na front a brániť svoju vlasť pred ruskými okupantmi.
Traja muži, tri príbehy
Každý z trojice má svoju prezývku a vlastný príbeh. Šachta, Potter a Dancer si hrôzy vojny zažili na vlastnej koži. Neraz len o vlások unikli smrti a videli zomrieť svojich kamarátov.
Keď zložili zbrane a vrátili sa domov k rodinám, museli sa s tým vyrovnať. Začal sa ich ďalší boj – boj s vlastnou hlavou a s démonmi, ktorí v nej ostali.
Otvorené výpovede pred kamerou
Hontaruk kládla trojici vojakov otázky, často nepríjemné a náročné. Oni odpovedali úprimne a otvorene – raz pokojne a vyrovnane, inokedy nervózne, sklamane či rezignovane.
Miestami pomerne detailne opísali, čo zažíva človek, ktorý môže v sekunde prísť o život. Inokedy hovorili o tom, aké náročné je fungovať medzi bežnými ľuďmi na ulici či po boku vlastnej rodiny.
Z filmu je cítiť, že ústredná trojica prišla vo vojne nielen o kamarátov, ale aj o radosť zo života a chuť ďalej bojovať. Každý z nich akoby postupne strácal nádej, že v ich krajine bude lepšie. Tento pocit ešte prehĺbil 24. február 2022.
S traumami sa vyrovnávajú po svojom
Vojaci nechodia na siahodlhé sedenia k terapeutovi. Jeden chodí do gymu trénovať box, ďalší si v dielni montuje strojčeky na tetovanie. Tretí sa snaží svoje skúsenosti odovzdať mladším a naučiť ich disciplíne.
Kým jedného opustila priateľka, ďalší si žiadnu nevie nájsť a tretí postupne prichádza o rodinu s dvomi deťmi.
Kamera berie diváka priamo do prvej línie
Režisérka dostáva diváka hlboko pod kožu nielen priamou komunikáciou s vojakmi, ale aj striedaním dokumentárnych postupov. Nejde len o hovoriace hlavy – drsné a autentické zábery z boja na fronte pôsobia ako napínavý akčný film.
Výrazne vyniká využitie rapid montáže. Famózny strih nedáva divákovi vydýchnuť, farebná obrazová štylizácia ho zase upokojuje a necháva ho vstrebať hrôzy, ktorých bol práve svedkom.
Dynamická ručná, často rozostrená kamera berie diváka priamo do prvej línie. To rezonuje ešte silnejšie pri uvedomení, že ide o dokumentárny, nie hraný film.
Desivo komplexný obraz vojny
Snímka je silná aj vďaka časozbernému snímaniu, ktoré zachytáva viacero generácií Ukrajincov, ktoré sa museli naučiť žiť vo vojne. Niektorí ľudia si už zvykli na zbraň v ruke, iní na zvuk sirén a strach zo smrti. Deti sa boja o svojich rodičov, rodičia o svoje deti.
Nepretržitý tlak, nepokoj a stres sa podpisujú pod psychikou každého jedného. Ukrajinská režisérka zachytáva vojnu z viacerých uhlov pohľadu, pôsobivo a zároveň empaticky. Poukazuje na našu smrteľnosť a ukazuje, že vojna sa často nekončí na fronte. Zanecháva rany, ktoré sa hoja celé roky a posúvajú sa z generácie na generáciu.
