Voľby 2026 – obraz úpadku politických strán. Pohorelo najmä Progresívne Slovensko
Spojené komunálne a regionálne voľby priniesli obraz stavu slovenskej politiky, ktorý politické strany rady interpretujú ako svoje víťazstvo. Realita je však iná – politické strany v týchto voľbách pohoreli. Vo výsledku dominujú nezávislí kandidáti a lokálne stranícke iniciatívy. Toto je symptóm krízy zastupiteľskej demokracie, ktorej kostrou sú funkčné politické strany.
Matúš Šutaj Eštok na tlačovke oznámil, že sú víťazmi volieb, čo podľa neho dokazuje 568 starostov a primátorov vrátane podporených kandidátov. Michal Šimečka hovorí o „solídnom výsledku“ a o debakli vládnych strán. Robert Fico konštatoval, že „politická mapa sa nezmenila“ a z volieb sa nedajú robiť závery pre parlamentné voľby v roku 2027.
Nič než blamáž
Nezávislí kandidáti získali 1 560 starostovských a primátorských postov – 53,57 % všetkých miest a obcí, pričom v roku 2022 to bolo „len“ 46 %. V obecných a mestských zastupiteľstvách obsadili takmer polovicu mandátov (9 397, 46,4 %). Zo strán samostatne kandidujúcich uspel Hlas (260 starostov), nasledujú Smer (201), Maďarská aliancia a KDH. PS, Demokrati či SaS majú len nízke desiatky postov získaných samostatne a uspeli najmä v širokých koalíciách a tímoch – Team Bratislava, Tím Kraj Nitra, Košická strana.
V župných zastupiteľstvách získala opozícia (PS, Demokrati, SaS, KDH, Slovensko) nižšie stovky mandátov v koalíciách, vládne strany iba desiatky. Primátormi krajských miest sú väčšinou nezávislí alebo platformy s viacerými stranami. Progresívne Slovensko prehralo všade tam, kde išlo do volieb samo alebo s minimálnou podporou. Košice sú jasným dôkazom neúspechu a zlého politického rozhodnutia Michala Šimečku.
Demokrati v agregovaných počtoch poslancov v komunálnych zastupiteľstvách držali krok alebo mierne predbehli potenciálneho koaličného partnera. PS je mediálne a v prieskumoch silnejšie, no „v teréne“ neviditeľné a závisí od aliancií rovnako ako Demokrati. Bez členskej základne sú strany len „mediálnou bublinou“ bez reálneho vplyvu na tvorbu politík v samosprávach.
Úpadok ako trend
Toto nie je anomália, ale trend. Strany sa vyprázdňujú. Strácajú mandáty a schopnosť generovať lokálne politické elity. Príčiny úpadku sú štrukturálne. Po prvé, nedôvera v strany a politiku. Strany sú vnímané ako vzdialené, korupčné alebo ideologicky rigidné. Volič v obci volí konkrétneho človeka, nie značku – preto „Team XY“ a nezávislí kandidáti fungujú lepšie.
Po druhé, strany rezignovali na tvorbu lokálnych štruktúr a elít. Centralizovali sa okolo mediálnych lídrov a stali sa závislými od tých, ktorí ekonomicky profitujú z ich moci. Nemajú fungujúce regionálne a miestne organizácie, ktoré by im vychovávali starostov, poslancov a županov. Klasickým príkladom je Progresívne Slovensko, ktoré stavia na angažovanie už vyprofilovaných miestnych osobností alebo vyhľadáva spojencov.
Po tretie, regionálna politika je o osobnej komunikácii, službách a väzbách. Celonárodné kampane a kultúrne vojny nefungujú. Strany sa stávajú marketingovými značkami zameranými na parlament, nie organizáciami zakorenenými v spoločnosti. Po štvrté, volebný systém vytvára podmienky pre personalizáciu politiky a oslabovanie straníckej organizácie. Francúzsky politológ Maurice Duverger už v polovici 20. storočia upozorňoval, že charakter straníckeho systému nemožno oddeliť od volebných pravidiel.
Zastupiteľská demokracia stojí na politických stranách, ktoré agregujú záujmy, vychovávajú elity, formulujú programy a zodpovedajú sa voličom. Keď strany degenerujú na mediálne projekty, oligarchické štruktúry alebo ideologické bubliny, demokracia sa ocitá v kríze. Strany, ktoré nie sú schopné alebo ochotné budovať lokálne štruktúry, rezignujú na svoju ústavnú úlohu.
Obžaloba straníckych elít
Politické strany na Slovensku neprechádzajú krízou preto, že by sa voliči náhle prestali zaujímať o politiku. Prechádzajú krízou, lebo ich elity prestali chápať politiku ako službu. Stranícke špičky si privlastnili strany, ich financovanie, kandidatúry aj rozhodovanie. Namiesto budovania štruktúr budujú osobné pozície. Namiesto výchovy nových lídrov chránia staré kádre. Kandidátov vyberajú z Bratislavy alebo z úzkeho okruhu lojálnych ľudí.
Takáto politika deštruuje zastupiteľskú demokraciu. Tá nestojí na tom, že sa každé štyri roky niekto dá zvoliť. Stojí na tom, že občania majú skutočnú voľbu medzi organizovanými, zodpovednými a zakorenenými politickými subjektmi. Ak túto voľbu nahrádza trh nezávislých kandidátov, lokálnych dohôd a ad hoc koalícií, demokracia nefunguje lepšie – funguje bez pevného skeletu.
