Slovenský výtvarník Martin Gerboc vystavuje v Prahe po boku Banksyho a McCarthyho
Slovenský výtvarník Martin Gerboc momentálne prezentuje svoju tvorbu na štyroch výstavách v Prahe. Prvá októbrová výstava „Argus & Medúza. O nádeji v ťažkých časoch“ sa otvorila v Centre pre súčasné umenie DOX, kurátorsky ju pripravila Michaela Šilpochová v spolupráci s Leošom Válkom a Ottom M. Urbanom.
V galérii DOX vystavuje Gerboc v jednom priestore s americkým umelcom Paulom McCarthym a Joelom-Peterom Witkinom. Na výstave sú zastúpené aj ďalšie významné mená – Bill Viola, David LaChapelle, Miquel Barceló či Banksy. Hlavnou témou výstavy je zmysel Géricaultovho obrazu Plť Medúzy pre súčasné umenie a myslenie.
Ďalšia výstava s názvom „Ja, ktoré nepoznám“ je inštalovaná v Nookart Studio, zostavila ju Kristýna Jirátová. Gerboc tu vystavuje spolu s fotografom Ivanom Pinkavom a mladým maliarom Martinom Gebertom, pričom ústrednou témou je portrét a autoportrét. Spoločná výstava vo Vile Emila Kolbena vznikla pod kurátorským vedením Vojtěcha Fábryho. Štvrtou zastávkou je výstava v Miro Gallery v priestoroch Strahovského kláštora, kde sa stretávajú traja maliari troch generácií – Gerboc, Jiří Anderle a Georg Jiří Dokoupil.
Na otázku, či sú Česi kultúrnejší ako Slováci, Gerboc odpovedá, že české prostredie je k umeniu veľmi prajné. Pribúdajú tam nové galérie, ktoré sa dlhodobo zaujímajú o svojich autorov, podporujú ich a usilujú sa o export českého umenia do zahraničia. Na vernisážach sa stretávajú umelci, novinári, galeristi aj zberatelia a vychádzajú kvalitné umelecké publikácie. Situácia na Slovensku sa podľa neho napriek viditeľným problémom začína pomaly spamätávať – nie ako súhlas so situáciou, ale ako ponor do seba a na vlastné územie. Východisko vidí v budovaní lokálnych centier ako ostrovov slobody, k čomu majú blízko mladí ľudia.
Gerboc žije v Bratislave, no veľa aktivít má v Prahe, kde pôsobí približne dvadsaťpäť rokov. Za ten čas podľa vlastných slov pribudlo veľa osobných aj pracovných priateľstiev a možností.
V súvislosti s mladou generáciou maliarov si všimol jednu črtu spoločnú pre Čechy aj Slovensko. Jeho generácia sa ešte usilovala reflektovať širšie európske tendencie, ktoré si prirodzene interpretovala v rámci domácich skúseností. Mladí maliari sa vracajú k autenticite osobného a intímneho, rozvíjajú vlastný, v istom zmysle lokálny rukopis nezaťažený referenciami k potrebám veľkých galerijných domov.
Pokiaľ ide o praktické zázemie umenia, galerijné a zberateľské vzťahy sú v zahraničí podľa Gerboca vybudované účinnejšie. Nie je si však vždy istý, či to platí všeobecne aj o kvalite umenia na trhu. Slovenské územie si prešlo neľahkými skúsenosťami, ktoré dokážu vytvoriť nespochybniteľnú autenticitu diela, a práve tie budujú konkrétnu nenapodobiteľnú reč obrazu.
Zo slovenského umenia v poslednom čase upútali Gerboca diela Márie Bartuszovej v Mirbachovom paláci, retrospektíva Daniela Fischera v Nido, viaceré výstavy v bratislavskej White & Weiss a v galérii G19. Spomína aj výstavu „In the end there will be no end“ s dielami neavantgardných a súčasných umelcov zo zbierky Zaťko Collection, ktorú pripravili Katarína Bajcurová a Lucia Gregorová Stachová a ktorá mala derniéru v Ludwig museum v Budapešti. Na začiatok novembra pripravujú Václav Macek a Štěpánka Bieleszová v Bratislave veľkú výstavu českého a slovenského umenia s približne štyridsiatimi autormi, kde bude mať Gerboc zastúpenie niekoľkými obrazmi.
Gerboc zároveň upozorňuje na jednu prezentáciu slovenského umenia v Čechách. Hoci niektoré vybrané práce považuje za skvelé, z konceptu výstavy mu bolo smutno. Podľa jeho slov časť slovenského myslenia ostáva uväznená na území dokazovania, obhajoby a ustavične manifestovaného disentu, čoho by sa malo podľa neho vzdať. „S pocitom permanentnej ukrivdenosti nás svet neprijme nikdy,“ uviedol.
