Neznáme kapitoly zo života Vincenta Šikulu: V dvanástich išiel do kláštora, výborne piekol
Vincent Šikula sa narodil pred 90 rokmi a 25 rokov už nie je medzi nami. Na spisovateľa spomína jeho manželka Anna Šikulová.
„Vinco bol výborný rozprávač, rád veľa a farbisto rozprával. Doma veľa pracoval. A keď pracoval, nepoznal nikoho, na nikoho nehľadel, nikoho nešetril, ani seba. Všetko sa muselo podriadiť jeho práci, tá bola prvoradá. Rád opakoval vetu Jozefa Ilečka: Človek kape na ohľady,“ hovorí Anna Šikulová.
Najbližší podľa nej vedeli, čo spisovateľ práve píše. „Inak nemal rád, keď mu niekto nazeral do papierov. Alebo nás nútil, aby sme čítali, čo napísal, a ani vtedy nás neľutoval, podobne ako seba – pracoval do vyčerpania. Na stene pri jednoduchej knižnici mal plastiku Krista a vedľa nej čiernou ceruzkou nápis: Ora et labora.“
Do kláštora ako dvanásťročný
Vincent Šikula bol z dvanástich detí. Rodičia ho ako dvanásťročného dali do kláštora SVD – Societas Verbi Divini, verbisti. Do kláštora išli aj jeho sestry Elena a Oľga, tie boli v ženskej reholi SVD – sestry Ducha Svätého.
Toto obdobie sa v jeho prózach takmer nezaznamenáva, keď, tak len v náznakoch. Próza Kláštor a predkláštor vyšla v Slovenských pohľadoch až po jeho smrti. V Nitre chodil na gymnázium, ale ako chovanec, mal z neho byť mních, misionár. Pripravovali ich na misijnú cestu.
Keď kláštor zavreli, vyprevádzali ich do sveta so slovami: „Teraz choď a kresli ryby.“ Vinco sa vrátil domov a naozaj kreslil ryby, staval oltáriky z kameňa v poli a volal svojich súrodencov, aby sa s ním modlili. Keď sa začali smiať, skončil to slovami: „Diabol nás pokúša.“
Hoci to na ňom nebolo vidieť, zostal celý život nábožný, mal svojské chápanie zbožnosti. Mal vrúcne spomienky na nitrianskych učiteľov. Páter Jozef Škoda ho učil slovenčinu, Vinco vedel veľmi dobre gramatiku a pravidlá, učil sa latinčinu a naučil sa hrať na harmóniu.
Hudba a písanie
Deň začínal rozcvičkou – hrou na klavíri. Mal bohatý notový materiál a stále si kupoval noty v antikvariáte. Deti učil hrať na trúbke, Miška aj Elenku. Mňa kedysi učil hrať na flaute. Spoločne sme si zahrali Krasnyj sarafan. Na trúbke okrem Miška a Elenky hrala aj Veronka, Agátka a ja sme hrali na flaute.
Najradšej písal v Hamrštíle, tam mal pocit, že nikoho neruší klepkaním, tam mal aj strohé podmienky na život, po akých ako budúci rehoľník vždy túžil. Len matrac, police na knihy a stôl, tak hovorieval, to by mu k životu stačilo. Ale keď sme žili v mojom jednoizbovom byte v Lamači, vedel písať aj v kuchyni.
Keď písal, nedoprial si odpočinok, písal a písal, kým vládal, najmä vtedy, keď natrafil na žilu, ako keď studniar kope studňu, vravieval, hľadáš, hľadáš a zrazu sa to samo valí. Vtedy nemohol prestať, bolo to dosť vyčerpávajúce. Bol pripravený písať všade, kdekoľvek sa ocitol, vždy mal so sebou papier, ceruzku alebo pero, aby si aspoň robil poznámky.
Na laptope písal aj svoju poslednú knižku Udri pastiera, o biskupovi Gojdičovi. Túžil ju napísať v strohom prostredí, „za mrežami“. V Hamrštíle boli na oknách mreže a Gojdič zomrel vo väzení. Aj Vinco zomrel pri jej písaní.
Varenie a pečenie
Keď som v nedeľu otvorila oči, už voňala mäsová polievka, bolo v nej málo mäsa, ale veľa zeleniny. Každú nedeľu musela byť. Keď sme boli v Hamrštíle, uvaril ju už v sobotu, aby sme ju stihli dojesť v nedeľu.
Nielenže varil, aj piekol. Tiež zaváral. A veľmi šikovne. Kým som sa vykladala z auta, on mal už postavenú polievku, jedno, či v Modre alebo v Bratislave, polievka vždy musela byť, fazuľová, kelová, šóška. No a k polievke osúchy z kysnutého cesta, slané či sladké, smotánkové či slivkové alebo marhuľové, cesto natenko vystieral rovno na plechu.
K narodeninám či na vinobranie rád piekol kačku alebo hus. A zase tak, ako to robila jeho mamka, vopred nasoliť, znútra aj zvonka, urobiť rovno kryptu zo soli.
Čerešne, višne, všetko, čo sa urodilo, zaváral. Veľký úspech mal černicový kompót. Zaváral aj strúhané jablká, aby mal na štrúdľu. A sušil lipový kvet, vyliezol na lipu, sám ho naoberal.
Vždy citoval Mila Urbana: „Keď mám ísť do mesta, nie je stratený jeden deň, ale dva dni, kým sa znova sústredím na prácu.“ Keď sme chceli ísť na dovolenku do Juhoslávie, takmer som zrušila zájazd, len som to chcela deťom dopriať. Nakoniec nám napiekol na cestu osúchy a vypražil rezne.
