Austrálske psy – noví štamgasti krčiem?
Tohto roku vláda štátu Victoria (hlavné mesto Melbourne) prijala zákon o tom, že psy sa môžu – podľa uváženia majiteľa podniku – zdržovať v priestoroch krčiem. Neprekvapuje ma (najmä v Austrálii nie) takáto benevolencia voči psom.
Zato ma však zarmucuje, ak nechcem povedať, že znepokojuje. Nie však preto, že odteraz si už budem musieť odpustiť návštevu krčiem – v tých zariadeniach sa objavujem už naozaj výnimočne.
Psy v krčmách mi prekážali už v Holandsku. Raz som sa jedného pokúšal pohladkať, no takmer mi odhryzol ruku. Môj reflex bol svižnejší, než ten jeho. V Holandsku však krčmovú atmosféru psy veľmi nerušili, keďže nepobehovali medzi stolmi, nemočili na nohy stoličky a nebrechali ani nezavýjali. Namiesto nich sa o hluk a rozruch postarali detičky v predškolskom veku.
V Austrálii rodiny s deťmi väčšinou majú aj psov. Takže keď rodinka zavíta do krčmy s kričiacimi deťmi, ktoré by sa v takom zariadení vonkoncom nemali vyskytovať, nepochybne si privlečie i domáceho miláčika. Domáci miláčik sa, pochopiteľne, správa k dospelým a deťom, ktorých pozná priateľsky, no v krčme, kde je väčšinu času dosť rušno, nemožno jeho správanie predvídať. A tak domáci miláčik utešenej rodinky s detičkami môže v hociktorej chvíli zaútočiť na domáceho miláčika inej utešenej rodiny, prípadne na neznáme detičky. A či majitelia krčiem domysleli dôsledky benevolencie voči psom? Silne o tom pochybujem.
Áno, pochybujem, lebo mám už kopu nepríjemných skúseností s majiteľmi psov, ktorí chodia so svojimi zvermi bez vôdzky, prípadne bez náhubku. A keď k vám, nie práve zbožňovateľovi psov, pribehne to udychčané a vcelku intelektuálne primitívne zviera, aby vás oblízalo, poskákalo po topánkach a nohaviciach, prípadne možno aj uhryzlo, či aspoň vrčaním vydesilo, milý psičkár sa len usmeje a povie: „Ó, nebojte, môj pes je okej“. No jasné: jeho pes môže byť okej – iba ja neviem, prečo by som v takej situácii mal byť okej.
Ale späť do krčmy. Pozrime sa na celú vec z perspektívy psieho komfortu. Žiadny pes sa v takej atmosfére, aká panuje v krčme, nemôže cítiť v pohode. Bude krajne vystresovaný, čo nezriedka môže vyústiť do agresívnych prejavov. Alebo sa bude len po celý čas triasť od úzkosti.
O tom, koľko príležitostí intoxikácie tam naňho striehne, ani nehovorím. Mláčky piva, vína, pálenky, pľuvance, niekde možno aj zvratky, prípadne zvyšky ostrých korenín a kúsky silne presolených hranolčekov. Počul som o psoch (slovenských), ktoré sa v noci zvykli zatúlať ku krčme a tam konzumovať alkoholom nasýtené pomyje, nedopité pivo alebo čokoľvek alkoholické, čo opilci povylievali či vydávili. U týchto psov sa vraj najprv vytvorila závislosť a neskôr potom prišli o rozum.
Už dávnejšie mám podozrenie, že nikto nemučí zvieratá väčšmi a dlhodobejšie ako ich majitelia. Správajú sa k nim ako k ľuďom a myslia si, že aj ony budú v pohode tam, kde ich pán či panička. Keďže často chodievam na prechádzky, mal som možnosť nespočetnekrát si všimnúť, že majitelia svojim miláčikom vôbec nerozumejú, ba ani len nevyvíjajú úsilie, aby im porozumeli.
Väčšine psov a mačiek nezávidím ich bezútešný osud. A nezávidím ani sebe, keď vrážam do psov na verejných priestranstvách, kde používanie vôdzky je zákonom prikázané.
