Minister Taraba: Korupcia a hystéria okolo slovenských lesov
Na Slovensku sa ročne vyťaží len 63 % ročného prírastku drevnej hmoty. Tomáš Taraba, minister životného prostredia, sa neštíti obviniť opozíciu z hystérie, hoci realita súvisí s neudržateľným manažmentom a zanedbávaním lesov. V Škandinávii sa vyťažuje až 90 % prírastku, zatiaľ čo slovenské lesy stagnujú. Proti tomuto stavu sa Taraba postavil, no jeho argumenty majú príchuť bezobsažných výhovoriek.
Za katastrofou sú politici a ich strach
Historický manažment slovenských lesov zahŕňal aktívnu údržbu, ktorá sa už dávno stratila. Taraba svojou rétorikou naznačuje, že politici sa obávali kritiky zo strany progresívnych médií a preto sa vzdali zodpovednosti. Je paradoxné, že obvinenia z „hystérie“ prichádzajú práve od tých, ktorí by mali prevziať iniciatívu v boji za zdravé lesy. Staré stromy ostávajú na úkor mladých – aký to je absurdný prístup k ekologickej kríze!
Fiktívne zmluvy a nedostatok dreva?
Taraba s istotou tvrdí, že na Slovensku nie je nedostatok dreva a prezentuje zmluvy o predaji dreva, ktoré sú len ilúziou skutočného úspechu. Mnohé píly sa snažia prežiť s obmedzeným množstvom dreva, pričom realita je taká, že krajina má veľmi málo významných odberateľov. Pritom na trhu hrozí absencia cien, ktoré by zodpovedali kvalite produkcie. Je ironické, že sa slovenský štát snaží súťažiť s celou Európou, pričom jeho výsledky sú v lepšom prípade žalostné.
Panika z kalamity a večné odklady
Kalamita spôsobená lykožrútom a inými faktormi jasne poukazuje na zlé zdravie lesov. Taraba varuje pred panikou – ale čo vlastne robí pre to, aby sa situácia zmenila? Jeho vyhlásenia o potrebe ťažby v národných parkoch a pokutách od okresných úradov sú červenou vlajkou. Mnohé národné parky čelili obrovskému tlaku a ich manažment zostáva v čoraz vážnejšej kríze.
Vernosť lobbistom a absentujúca ochrana
Situácia sa zdá byť vážna: politici deklarujú túžbu chrániť lesy, no v skutočnosti pokračujú v konaní v záujme lobbistických skupín. Taraba a jeho kolegovia sa spoliehajú na zastarané myšlienky a správy, ktoré idú na ruku bohatým záujmovým skupinám. Vzhľadom na posúvanie zodpovednosti na plecia nezodpovednej opozície sa častokrát ukazuje, že problém nie je na strane kritizujúcich, ale na strane tých, ktorí navyše nečelí realite výnimočnosti ekologickej krízy.
