Sestry Geislerové o otcovi: Išiel nám vo všetkom zlým príkladom
Herečky Anna a Ester Geislerové hovoria o svojom otcovi, japonológovi Petrovi Geislerovi, ako o umelcovi s prenikavou inteligenciou. Bol však aj alkoholik, ktorý opustil manželku a deti. O jeho živote aj o vzťahoch v rodine nakrútili celovečerný dokument Dve deci tušu.
Ryšavé vlasy a predsudky
Obidve sestry spomínajú na detstvo poznačené výnimočnou farbou vlasov. Anna uviedla, že na základnej škole ryšavé vlasy neboli veľmi populárne a pamätá si výkriky ako „Andulice – zrzavá palice“. Neskôr jej ryšavosť podľa vlastných slov pomohla vo filme. Ester dodala, že na základnej škole si všímala, že chlapcom sa viac páčili blondíny, no neskôr začala robiť modeling v čase, keď boli ryšavky veľmi žiadané.
Ryšavosť zohrávala dôležitú úlohu aj v živote ich otca. Ester spomenula rozprávanie babičky Róži, otcovej mamy, že keď šla s otcom ako bábätkom v kočíku po parku, iné ženy si pri pohľade na ryšavú hlavičku odpľúvali so slovami „fuj, diablovo dieťa“. Anna doplnila, že nešlo len o ich otca, ale o ryšavcov všeobecne – išlo o zmes povier a príbehov.
Zlý príklad ako odkaz
Otec sa podľa Anny snažil deťom ísť vo všetkom zlým príkladom. „Je v tom veľký kus trpkosti, ale zároveň aj pravdy. O nás sa naozaj nedá povedať, že by sme boli neambiciózne či prehnane skromné, celkom sa bijeme za to, čo robíme, máme to rady, baví nás tvoriť a komunikujeme to cez umenie svetu, čo jemu šlo ťažko. Aj so svojou závislosťou to prehnal a dal nám zlý príklad, takže pre nás tým zlým príkladom urobil veľmi veľa,“ povedala Anna.
Ester doplnila, že otec sa v tvorbe nevyhýbal témam, ktoré znejú negatívne – ako ničota, večnosť či zánik. Mal rád históriu, reštauroval nábytok a upínal sa k starým predmetom. Anna spomenula, že sestry mali sklony mať radi staré veci a domy a často ich zachraňovali.
Angličtina a sloboda
Otec podľa Anny trval na angličtine, pretože ako japonológ nemal žiadne česko-japonské slovníky a japončinu sa musel učiť pomocou anglických a nemeckých slovníkov. Obaja rodičia deťom tvrdili, že je jedno čo, ale musia niečo chcieť. Ester spomenula, že otec jej dával prekladať booklety pesničiek a chcel, aby sa dívala na filmy s titulkami.
Film Dve deci tušu
Nápad nakrútiť o otcovi film vznikol postupne. Najskôr mala byť výstava v galérii DOX s krátkym videom o otcovi, neskôr sa z menšieho dokumentu stal celovečerný film, ku ktorému sa pridal producent Ondra Trojan. Anna uviedla, že v rodine majú posunuté vnímanie intimity a sú zvyknutí o veciach otvorene komunikovať. „Na začiatku sme si povedali, že sa nesmieme vyhýbať temným veciam,“ povedala.
Ester doplnila, že nechceli robiť ďalší medailónik o umelcovi. „99 percent ľudí, ktorých sme oslovili, súhlasilo s veľkou láskou k otcovi,“ uviedla s tým, že film strihal Vladimír Barák.
Druhá žena a vzťahy v rodine
Anna ocenila, že otcova druhá žena Andrea prezývaná Bublina vo filme priznala, že ju prekvapilo, keď jej otec povedal, že najradšej mal Věru, teda ich mamu. „Ľudia by si mali uvedomiť, že tým, že človek dobrovoľne zloží zbrane, ponúkne sa ako štít, odzbrojí aj vás,“ povedala Anna. Ester dodala, že od otcovej smrti už uplynulo 17 rokov, čo im prácu s témou uľahčilo.
Japonsko a otcove články
Ester sa dostala do Japonska v roku 2025. Pôvodne mala ako modelka ísť do Tokia s otcom, no pre rolu vo filme Krev zmizelého z cesty zišlo. Vďaka dokumentu a veľvyslanectvu sa dozvedeli, že v novinách Yomiuri Shimbun sú dvaja otcovi bývalí kolegovia ochotní hovoriť a že sa našli otcove články. Otec v tomto denníku pracoval 30 rokov, najskôr ako asistent, potom ako píšuci redaktor. Písal stĺpčeky o Japoncoch žijúcich v Čechách aj o Čechoch žijúcich v Japonsku.
Anna spomenula, že raz preňho inscenovali typickú českú svadbu, ktorá bola falošná. Ester uviedla, že ju lákalo dať otcove články preložiť, pretože možno by objavili, že si aj vymýšľal. Na články mu podľa nej chodilo 10 000 až 15 000 listov.
Kaligrafia a japončina
Na výstavu v galérii DOX sa prišiel pozrieť veľvyslanec, ktorý podľa Anny prekvapil tým, že otec používal veľmi vznešenú japončinu. Otcov doktor podľa Ester hovoril, že musel mať IQ nad 160. Ester si vyskúšala kaligrafiu na workshopoch s Česko-japonskou spoločnosťou. „Je to veľmi príjemné, pôsobí to ako meditácia,“ povedala.
Sestry vzali do Japonska otcove kaligrafie a pýtali sa ľudí na ulici, ako na nich pôsobia. Ester uviedla, že mnohí ľudia ich dokázali prečítať a pre mladých to bolo prirodzené. Spolukurátor výstavy a japonológ Petr Holý podľa nej vravel, že keby mu niekto povedal, že niektoré kaligrafie sú z 15. storočia, veril by tomu.
