Ján Jackuliak: Dúfam, že za hymnu nás nezavrú. Aké to je, keď viete na každého niečo?
Divadlo Astorka uviedlo v premiére divadelnú adaptáciu Mňačkovho románu Ako chutí moc. Rolu fotografa Franka, ktorý bol všade a o všetkom vedel, dostal Ján Jackuliak, častý predstaviteľ záporných postáv.
Herec Ján Jackuliak už vie, ako v divadle Astorka chutí moc.
Vedeli ste si predstaviť divadelnú adaptáciu z Mňačkovho románu Ako chutí moc?
Zaujímavá otázka, nad tým som sa nezamýšľal. Pokiaľ je šikovný tím, ktorý je na jednej vlne, dá sa urobiť všetko možné. Moderné divadlo v súčasnosti vám umožňuje, čo len chcete. Ale evidentne sa to dá uchopiť. Náš tím bol mladý – od dramaturga cez režiséra, kostymérku. Všetci sa narodili po roku 2000 a uchopili túto komunistickú tému tak, že reflektuje súčasnosť. Situácia sa opakuje, len sa vymenili obleky. Som šťastný, že toto divadelné predstavenie robili mladí ľudia.
Kedy ste čítali Mňačkovu knihu?
Na vysokej škole ako povinné čítanie, keď som študoval na Janáčkovej akadémii, lebo na strednej som to nečítal. Ale už som si z toho veľa nepamätal, lebo vysoká škola pre mňa bola jeden večierok (smeje sa), ale samozrejme, neskôr som sa k Mňačkovi vrátil. Teraz, keď som sa dozvedel, že v Astorke budeme robiť Ako chutí moc, som si ju znova prečítal, aby som sa dostal do hĺbky.
Koho očakávate, že táto hra osloví? Je určená skôr mladým či starším? Alebo prídu aj politici?
Súčasní politici? Myslím, že v súčasnosti máme veľmi málo politikov, tých ľudí by som tak neoznačil, sú to figúrky v systéme. Tí, čo vnímajú politiku ako nástroj budovania systému v rámci našej spoločnosti, tí prídu. Táto inscenácia je určená mladým ľuďom, dospelým aj tým najstarším, je v nej veľa toho, čo ich môže osloviť. Je to poňaté generačne, takže niektorým možno bude prekážať to a druhým ono, ale každý si tam nájde niečo svoje.
Ako by ste popísali svoju rolu v tejto hre?
Ako sa píše v knihe, môjho fotografa Franka nikto nemal rád, lebo na každého vedel všetko. Bol síce utiahnutý, ale nebojoval proti systému, nechal sa ním viesť, lebo mu to vyhovovalo, mal veľmi dobrú prácu. V našej hre je Frank komentátorom situácií z knihy, ktoré sú dôležité pre súčasnosť, a sprevádza nás dejom. Všetci sa ho boja, lebo je nebezpečný tým, aký je tichý. Aj do hry sme chceli dostať, že Frank je človek, ktorý vie o všetkých všetko.
Často hovoríte, že dostávate úlohy zákerných či záporných ľudí…
To nehovorím, to je jasné (smeje sa)…
…aj rolu Franka ste tak brali, alebo tá z vašich postáv čímsi vybočuje?
Nie je to záporák či zákerák, nie je čiernobiely človek. V bežnom živote je to reálny chlap, ktorý robil reálnu prácu. Bol všade a o všetkom vedel. Nie je ani kladná ani záporná postava… Hm, dostali ste ma. Ale vidíte, to, že teraz mlčím, to je on.
Čo bolo na tejto postave pre vás najťažšie?
Mňačkova kniha má ťažkú tému, celý tím tvorcov sú mladí ľudia, ktorí komunizmus nezažili, takže urobili reflexiu súčasnej doby – hudobne, scénicky aj kostýmovo. Premietli tam aj niektoré kabaretné veci z našej politickej scény. Zároveň je to akési Brechtovo divadlo, že na javisku máte filmové herectvo, z ktorého zároveň vystupujete a komentujete ho. Sú tam dlhé monológy, niečo také som robil raz dávno na vysokej škole v Brne a podarilo sa mi to sem doniesť. Myslím si, že v Bratislave takýto druh divadla bežný nie je, takže som rád, že robíme takéto moderné divadlo. Videl som ho vo Viedni, v Hamburgu alebo v Karlsruhe či New Yorku, teraz je veľmi obľúbené. Som šťastný, že je teraz v Astorke a že divadelníci na Slovensku si to zaslúžia a že sa posunieme.
Ako sa vám páčil nápad začleniť do hry aj melódiu slovenskej hymny?
Dúfam, že nás nepozatvárajú (smeje sa). No je to symbol našej štátnosti, hrdosti a toho, že máme hlavu vždy hore a keď prídu problémy, tak hlavu sklopíme dole.
