Film NAZA ukazuje logistiku genocídy, tvorcom sa vyhrážajú smrťou
V bratislavskej Cvernovke bol 23. októbra premietnutý film NAZA. Dielo autorskej dvojice izraelských filmárov Yuvala Abrahama a Rachel Szorovej v produkcii britského denníka The Guardian je od uvedenia na filmovom festivale v Benátkach v septembri tohto roka celosvetovou senzáciou. Izraelská vláda sa autorom vyhráža odobratím občianstva a veľká časť verejnosti smrťou.
Svedectvá na strechách Tel Avivu
Na strechách Tel Avivu pod nočnou oblohou 24 členov Izraelských obranných síl (IDF) vypovedá o metóde genocídy. Desiatky tisíce nevinných obetí sa vopred považujú za NAZA – čo je hebrejská skratka pre „vedľajšie škody“. Kulisu tvorí panoráma mesta nad spletitou sieťou diaľnic s prúdmi pomaly sa posúvajúcich áut, kamera kĺže po fasádach výškových budov. S výnimkou niekoľkých archívnych záberov a päťminútového finále ukazujúceho rozsah pekla v Gaze zostáva nočný výhľad na strechy mesta obrazovým ťažiskom filmu.
Rozhovory sa odohrávajú pod rúškom tmy, ktorá účinkujúcim poskytuje anonymitu a zároveň zdôrazňuje temnú povahu témy i strach izraelskej spoločnosti zo svetla v podobe pravdy o jej morálnom úpadku.
Naza znamená vedľajšie škody
Ciele bombardovania sa vyberajú pomocou algoritmov generovaných umelou inteligenciou. Zoznamy ľudí určených na zabitie sa zostavujú na základe rozsiahleho digitálneho sledovania a čas bombardovania určujú softvérové programy s názvami ako „Where’s daddy?“ (Kde je ocko?). Ak je útok na obyvateľa výškovej budovy označený údajom „220 NAZA“, znamená to, že zasiahnutie jedného operatívca Hamasu môže stáť život 220 nevinných susedov. Čísla NAZA stúpajú z 50 na 500, ale stopa, ktorú zanechávajú vo vedomí páchateľov, zostáva nezmenená.
„Teraz už viem, ako možno vyhadzovať domy do vzduchu a potom sa vrátiť domov k doktorandskému štúdiu klinickej psychológie,“ hovorí jeden z anonymných svedkov vo filme NAZA.
Po ľútosti ani stopy
Sotva bola na benátskom bienále udelená cena, Yuval Abraham a Rachel Szorová čelili vyhrážkam izraelského ministra kultúry Mikiho Zohara, že im bude odobraté občianstvo. Dom rodičov Rachel Szorovej niekoľko dní obkľučovali pravicoví sionistickí demonštranti, sociálne siete sú odvtedy plné vyhrážok smrťou.
Až na niekoľko výnimiek elitní vojaci ľútosť neprejavujú. Viacerí považujú svoju prácu za vzrušujúcu, ba dokonca zábavnú, hovoria o „eufórii z hormónov“. Iní vyjadrujú hrdosť na svoju profesionalitu. Vidíte ich ako obyčajného človeka, ktorý ráno ide do práce, na počítačových obrazovkách plánuje a potom vykonáva vraždy a občas zatelefonuje palestínskemu dieťaťu, aby sa opýtal, či je „ocko doma“.
Zlo je opäť banálne
Ťažko sa vyhnúť očividnej paralele s povojnovými výsluchmi nacistických zločincov. „Len som si robil svoju prácu“ Adolfa Eichmanna, ktoré tu zaznieva v historickom refréne, opäť robia z úvah Hannah Arendtovej o banalite zla relevantný referenčný bod. Keď sa každodenný konformizmus okorení dávkou vymývania mozgov, prímesou svedomitého plnenia povinností a štipkou záľuby v efektívnosti, zlo sa za vhodných okolností stáva všednosťou aj medzi ľuďmi, ktorí nie sú od prírody zlí.
NAZA nie je film o tragických dejinách Palestínčanov. Nezaoberá sa životom civilistov vo vojnové zóne ani existenciou pod jarmom okupácie. Nie je to aktivistický film s explicitným politickým posolstvom, ale film, ktorý umožňuje nahliadnuť do logistiky genocídy a do zarážajúcej ľahostajnosti jej aktérov voči každodennému vraždeniu, ktoré sami páchajú.
