Štát je veľkorysý, ale k sebe, od občanov chce, aby šetrili
Štát ako zamestnávateľ de facto nedodržiava vlastné pravidlá. Od podnikateľov chce, aby zamestnancom platili aspoň minimálnu mzdu, ale sám ju vo vlastných tabuľkách, podľa ktorých vypláca zamestnancov, nemá a platy musí dorovnávať. Teda šetrí, aby potom opäť míňal.
Šetrenie na sebe štát stále odkladá na zajtra. Hoci sľuboval prepúšťať, realita je iná, zamestnáva čoraz viac ľudí. Na občanoch experimentuje s konsolidáciou, škrtá, skúša, koľko ešte vydržia, ale výdavky na svojich zamestnancov zvyšuje. Napokon, účet príde až po voľbách, keď už bude táto garnitúra za vodou – buď opäť pri moci, alebo v závetrí v opozícii.
Koalícia je dnes k svojim štedrá, ale raz to všetko bude musieť niekto zaplatiť. Vláda rozdáva, rozdáva, nazýva to sociálnou politikou – pritom rozdávať nemá veľmi z čoho. Pozor, nezovšeobecňujme, nie každý štátny zamestnanec je dobre platený a nie každé zvýšenie platov je rozhadzovaním.
No vláda by mala rozlišovať medzi tým, čo je náprava smiešne nízkych mzdových taríf, a tým, čo je prejav prehnanej politickej štedrosti s cieľom zapáčiť sa.
Samozrejme, štát, to nie sú iba úradníci na ministerstvách. Sú to aj vojaci, policajti, hasiči či ľudia v školstve. A človek, ktorého tabuľkový plat nedosahuje ani minimálnu mzdu, si zaslúži viac, nech pracuje kdekoľvek.
Lenže práve preto by sme mali vedieť, komu a za čo štát pridáva. Ak to zhrnieme: nie všetky výdavky na platy sú rozhadzovaním, ale ani každé zvýšenie výdavkov nie je dôkazom dobrej sociálnej politiky.
Pred voľbami to však štát nerozlišuje, nehodí sa mu to, radšej bude k svojim štedrý, veď účet zaplatí neskôr niekto iný. Vláda je tá dobrá, tá, ktorá dáva, a zamestnancov vyššia výplata poteší – no zaplatia to ďalšie generácie.
Je zodpovedné míňať peniaze, ktoré nemáme? Iste nie, to vám povie každý finančný poradca alebo vaša stará mama, ktorá sa prikrývala iba takou perinou, na akú mala.
Otázka je, či tí druhí, ktorí sa dostanú ku kormidlu, budú iní.
