Hrôzy Židov v Auschwitzi: Spomienky posledného sovietskeho osloboditeľa
Ivan Martynuškin, ktorý sa dnes teší vysokému veku 102 rokov, nesie na svojich pleciach pamiatku na temnú kapitolu histórie – je posledným žijúcim červenoarmejcom, ktorý sa zúčastnil na oslobodení nacistického koncentračného tábora Auschwitz. Tento areál, známy ako „továreň na smrť“, bol svedkom desiatok tisícov nevinných, ktorých životy zničila brutálna mašinéria holokaustu.
Martynuškin, keď v januári 1945 so svojimi súrodencami vo zbrani prichádzal k tábora, mal prvotné obavy, že ide o vojenskú základňu či sklad. Avšak skutočnosť, ktorú zažil, ho šokovala. Pri vstupe do tábora uvidel zúbožených väzňov, ktorí v ňom strávili dni a noci v utrpení, a jeho spomienky to len potvrdzujú. „Našli sme osem až desať väzňov, ktorí sa sotva držali na nohách. Boli oblečení len v handrách, lebo vonku vládli mrazy. Už v tej chvíli nám bolo jasné, kde sa nachádzame – žili v pekle,“ hovorí Martynuškin s jednoznačným nádychom smútenia.
Auschwitz bol známy aj svojimi vastnými zločinmi proti Židom, ktorí tam prichádzali z rôznych kútov Európy. Mnohí z nich pochádzali zo Slovenska. Tí, ktorí stihli prežiť, sa hrnuli k sovietskym vojakom, aby vyslovili svoju vďaku a nádej. Georgij Elizavetskij, jeden z prvých osloboditeľov, opísal pokojný okamih, keď väzni padali na kolená, objímali vojakov a bozkávali im ruky v extáze radosti a úľavy.
Osobitnú pozornosť si zaslúži aj Irina Charinová, jedna z mála žien, ktorú sa podarilo v tábore zastihnúť. Ako sovietska špiónka, bola ušetrená pred plynmi, pretože ju nacisti využívali na otrocké práce. Jej príbeh je len jedným z mnohých, ktoré dokresľujú skutočnosť krutého zaobchádzania a beznádeje. „Dni pred naším príchodom tu bola delostrelecká paľba, Nemci už vedeli, že nie sú v bezpečí. Po našom príchode sa niektorí pokúsili zobrať väzňov so sebou na útek, v takzvanom „pochode smrti“. Mnohí, oslabovaní hladom a chorobami, neprežili exacerbovanú zimu a útrapy, ktorými museli prejsť,“ dodáva Martynuškin.
V koncentračnom tábore sa nezabíjali len Židia zo strednej Európy, ale aj z Grécka, Francúzska a ďalších krajín. Na oslobodenie pekla, ktoré trvalo tak dlho, sa spomína s obavami a hrdosťou zároveň. Martynuškin ho považuje za svedectvo nečinnosti niektorých, ktorí sa snažia spochybniť holokaust. V čase 81. výročia oslobodenia tábora sám upozornil na skutočnosť, že aj keď sa snažili zakryť svoje zločiny, nikdy ich nebudú môcť zmazať, a smrť miazga odhaleného tábora zohráva neoddeliteľnú úlohu v tejto histórii.
Martynuškin ďalej spomína: „Vedenie tábora sa snažilo zničiť všetky stopy svojich zločinov. Väznov, ktorí ešte žili, uložili na seba a pokúsili sa ich spáliť, ale stopy zostali – a s nimi aj pach smrti, ktorým každý navždy zostane hrdý na rozpoznanie. Takto sa mi zjavila akcia povedzme vzdorovania, nezapomenúť a nenechať si vziať našu pamäť.” Tak sa Martynuškin stal tvárou boja proti zábudlivosti voči holokaustu.
