Pravda o migrácii: Čo nám politici zatajujú?
V 60. rokoch 20. storočia sa vo svete nachádzalo 90 miliónov migrantov, ktorí strávili minimálne 6 až 12 mesiacov mimo krajiny svojho pôvodu. Postupne sa počet migrantov zvýšil, v roku 2000 dosiahol 170 miliónov a v roku 2017 sa vyšplhal na takmer 250 miliónov. Tieto čísla predstavujú významný podiel na rastúcej svetovej populácii, ktorá vzrástla zo 3 miliárd v 60. rokoch na približne 7,6 miliardy v roku 2017.
Napriek tomu, že podiel medzinárodných migrantov zostáva stabilne na približne 3 percentách svetovej populácie, politici ostro vykresľujú nelegálnu migráciu ako vážne bezpečnostné riziko. Tento naratív posilňuje dojem, že Európu ohrozujú obrovské prúdy migrantov, a vyvoláva strach, ktorý následne využívajú ako zbraň vo svojich politických praktikách. Politici sa snažia predstaviť sa ako ochrancovia, ktorí chránia obyvateľstvo pred potenciálnymi hrozbami, medzi ktoré zaraďujú nelegálnych prisťahovalcov, pašerákov a obchodníkov s ľuďmi.
Výskumy, ako napríklad tie od experta na migráciu Heina de Haasa, však naznačujú, že vlády, navzdory svojej antiimigračnej rétorike, v skutočnosti migráciu celkom tolerujú. Táto situácia je spôsobená nedostatkom pracovnej sily v oblastiach ako poľnohospodárstvo, stavebníctvo, pohostinstvo a starostlivosť o deti či seniorov, kde sú migranti ochotní a schopní vykonávať často fyzicky náročné zamestnania.
Po druhej svetovej vojne, a najmä od 90. rokov, zaznamenal svet nie len prílev nelegálnych migrantov, ale aj značné zmeny v prístupe k pracovnej sile. Predstavuje sa klamlivý názor, že migrácia je dôsledkom chudoby, no skutočnosť je taká, že bezprecedentné vzdelávanie a starnúce obyvateľstvo vyžadovali kvalifikovanú pracovnú silu, po ktorej rastie dopyt. V dôsledku liberalizácie ekonomiky a pracovníctva sa množstvo miest stalo neistými, čo odradilo domácich pracovníkov v hľadaní takýchto zamestnaní.
V súčasnosti je realitou, že zamestnania v poľnohospodárstve, fabrike, reštauráciach či hoteloch si vyžadujú ťažkú fyzickú prácu a nezriedka dlhé alebo nepravidelné pracovné zmeny, pričom miestni pracovníci, najmä tí starší alebo zdravotne znevýhodnení, sa na takúto prácu už necítia byť vhodní. Predpokladané nároky na lepšie platené zamestnania, ktoré by neohrozili ich reputáciu, sú väčšinou ich prioritou.
Politici sú si tejto skutočnosti vedomí, no alebo radšej taja túto realitu, aby nezískali reputáciu „mäkkých“ vo veci migrácie, čo by mohlo ohroziť ich voličské základne. Mnohé obavy ohľadom prístupu k sociálnemu zabezpečeniu a zdravotnej starostlivosti nemajú pôvod vo zvýšenom počte migrantov, ale sú výsledkom politických rozhodnutí, ktoré vedú k obmedzeniam na sociálnom štáte a verejných službách.
Namiesto toho, aby sme odmietali migráciu, mali by sme ju vidieť v súvislosti so širšími otázkami nerovnosti, práce a sociálnej spravodlivosti. Migranti zohrávajú kľúčovú úlohu v poskytovaní zdravotnej starostlivosti, rovnako ako v starostlivosti o seniorov, bez ktorých by mnohé služby zlyhali.
Debatu o migrácii je preto potrebné viesť so zreteľom na komplexnosť situácie, a nie jednostranne a manipulovane v prospech politických záujmov tých, ktorí prilievajú olej do ohňa strachov a predsudkov voči prichádzajúcim jednotlivcom.
