Pravda o konsolidácii: Kto na nej zarába?
V súčasnej debate o konsolidácii verejných financií sa objavujú rozličné názory a pohľady. Keynesiánska ľavica, ako tvrdí Peter Takáč, filozof, považuje prax samoúčelného škrtania sociálnych výdavkov bez potrebných investícií za iracionálnu. Takýto prístup, ktorý ignoruje potrebu hospodárskeho rastu, len prehlbuje súčasný dlh a postaršuje spoločenské napätie.
Ekonómovia sa často varujú pred vyššími mzdovými požiadavkami zo strany pracujúcich, tvrdiac, že by to mohlo vyvolať infláciu. Zvýšený dopyt po výrobkoch a službách by mohol spôsobiť rast cien a následne by nastala inflačná špirála. Avšak, otázka pozostáva v tom, prečo sa za infláciu často obviňujú práve zamestnanci, ktorí podľa mnohých žijú nad pomery, zatiaľ čo nevhodné praktiky vrcholového manažmentu a podiely zisku sú len málokedy predmetom diskusie.
Debata je prevrátená tak, že ak nastanú zvýšenia cien, je to opäť spojené s požiadavkami pracujúcich na vyššie mzdy, či s ich zvýšenou spotrebou. Tak sa stáva, že tí, ktorí vytvárajú hodnoty, sa stávajú obetnými baránkami, zatiaľ čo skutočné príčiny inflácie ostávajú nedotknuté. Následne, monetárna a fiškálna konsolidácia prehlbuje tlak na pracujúcich: centrálne banky zvyšujú úrokové sadzby, čo značne obmedzuje spotrebu a prístup k úverom. To núti pracujúcich ešte viac šetriť a stáva sa im ťažšie zaplatiť za svoje domovy.
Na druhej strane vlády redukujú sociálne výdavky, ktoré by mali slúžiť verejným potrebám, ako je vzdelávanie a zdravotníctvo. Ekonomický prístup, ktorý zastáva talianska ekonómka Clara Matteiová, poukazuje na absurdnosť takejto logiky, zatiaľ čo z pohľadu ziskov to môže vyzerať logicky. Snímanie tlakovej naratívy deficitov na pracujúcich sa stáva jednoduchou pravdou v očiach politikov a technokratov, ktorí ignorujú celkový obraz.
K náprave situácie je potrebné mať politickú vôľu a tlak zdola. Politici, ktorí ignorujú tento politický tlak, sa nemôžu zasadiť za potrebné zmeny v ekonomickom systéme. Nové, progresívne zdanenie, ktoré by zasiahlo zisky, sa vo všeobecnosti neprijíma, pretože elity sa o tieto zisky nikdy nepodelia dobrovoľne.
Diskusia o tom, ako sa štátne peniaze prijímajú a rozdeľujú, je dôležitou súčasťou tejto širšej problematiky. Ak sa peniaze poskytujú zbrojárskym firmám a energetickým spoločnostiam, ide o podporu kapitálových vlastníkov a nie o pomoc pracujúcim v ich každodenných potrebách. Týmto spôsobom sa konsolidácia stáva nástrojom na udržanie elít a potlačenie záujmov väčšiny.
Záver
V súčasnej dobe, keď sa konsolidácia stáva niečím, čomu čelí široké politické spektrum, je dôležité, aby sa zmienky o disproporčných nákladoch a ziskoch stali predmetom kritickej diskusie. Konsolidácia nesmie byť iba cieleným útokom na pracujúcu triedu, ale mala by skúmať systémové pridelenia prostriedkov a zabezpečiť spravodlivé zdieľanie bohatstva.
