Povstalecký pilot Matej Beznák zostrelil obávané nemecké lietadlo
V lete 1944, iba niekoľko dní pred vypuknutím Slovenského národného povstania, zložil vojenský letec Matej Beznák v Poprade skúšky pre dôstojníkov v zálohe ako najlepší z hodnotených. Ako príslušník bombardovacej letky sa tak zaradil medzi najperspektívnejších slovenských letcov.
Beznáka preslávil bojový let zo 7. septembra 1944, keď v pozícii pozorovateľa a palubného strelca poslal k zemi moderné nemecké lietadlo Focke-Wulf Fw 189. Stroj zostrelil guľometným dvojčaťom zo zastaraného plátenného dvojplošníka Letov Š-328, ktorý letci prezývali kravička pre jeho splašené poskakovanie na dráhe letiska i vo vzduchu.
Stroj pilotoval Jozef Žálik, Beznák mal vtedy 23 rokov. V niektorých prameňoch sa uvádza, že by mohlo ísť o posledný zostrel z dvojplošníka v druhej svetovej vojne.
Podľa publicistu a spisovateľa Jakuba Prokeša, ktorý o Beznákovi napísal knihu Posledný zostrel, unikátnemu víťazstvu spočiatku nik neveril. Kravička bola ľahký univerzálny dvojplošník potiahnutý plátnom, ktorý sa používal na prieskum a bombardovanie a technicky mal svoje najlepšie roky za sebou už pred vypuknutím vojny.
„Každý vedel, že Nemci sú v presile. Mali neporovnateľne lepšie a silnejšie lietadlá, tanky, výzbroj i ďalšie vybavenie. Neúprose ne sa tlačili do Banskej Bystrice. Každý štart, let i pristátie s kravičkou Š-328 boli v tej situácii nesmierne riskantné. Pre posádky sa mohli skončiť tragicky. De facto to hraničilo so samovraždou,” uviedol Prokeš.
Protivník, ktorý sa stal Beznákovou korisťou, bol podľa Prokeša čertovsky ťažký súper. Focke-Wulf Fw 189 mal dva štíhle trupy a široký ňufák s charakteristickou presklenou kabínou. Nemci ho volali Uhu – Výr skalný alebo Glasauge – Sklenené oko, pretože mu nič neuniklo ani v noci. Slováci mu hovorili Ficko, Rusi Ráma.
„Presklený nos Fw 189 bol prepchatý fotografickou technikou a kade preletel, tam zaručene a čoskoro hrozil útok nemeckých bombardérov. Ficko navyše vedel pohrýzť aj sám, bol silno vyzbrojený a hoci klamal telom a vyzeral subtílne, bol obratný a dosť odolný, vydržal nemalé poškodenie,” priblížil Prokeš s tým, že za jeho zostrel vraj udeľovali špeciálnu medailu.
Beznák vykonal 17 bojových letov za 16 dní. Pri poslednom lete mu nemecká guľka odstrelila letecké okuliare z hlavy, prežil, ale oči v otvorenom lietadle dlho nevydržali. Dostal zápal a prestal vidieť, musel si dať od lietania prestávku. Kým sa oči dali do poriadku, povstalci boli nútení ustupovať do hôr.
Po vyradení z leteckého personálu Kombinovanej letky pre vážne zranenie ho z letiska Tri duby pridelili na štáb k povstaleckým stíhačom, k 1. Československému stíhaciemu pluku do Zolnej. Po ústupe povstalcov do hôr ho zajali príslušníci jednotky SS Dirlewanger, podarilo sa mu však ujsť a zachrániť sa.
Až do oslobodenia žil domov v Trenčianskych Tepliciach a pracoval v dubnickej zbrojovke. Po návrate domov ho udal veliteľovi tamojšej Hlinkovej gardy vlastný otec, ktorý sa preriekol pri pive. Horlivý gardista chcel proces, no nemal dôkaz. Malé rodné mesto Beznáka ochránilo – kamaráti a známi mu vydali falšované potvrdenia, že v odboji nikdy nebol.
Pretože odišiel do civilu už v roku 1946, vyhli sa mu čistky v armáde i perzekúcie v 50. rokoch, ale rovnako aj neskoršie väčšie uznanie a povyšovanie. Mal solídne stredoškolské vzdelanie, neskôr sa stal inžinierom a dotiahol to až na ekonomického námestníka fabriky.
Najvýznamnejšie pocty získal hneď po vojne. Udelili mu napríklad Rad SNP I. triedy s poradovým číslom 258, Československý vojnový kríž z roku 1939 z tzv. londýnskeho vydania, dve Československé medaily Za chrabrosť pred nepriateľom a Striebornú Československú vojenskú medailu Za zásluhy.
Do hodnosti majora vo výslužbe ho povýšili 9. mája 1974, takmer 30 rokov od Povstania. Posledný návrh na jeho povýšenie do hodnosti plukovníka vo výslužbe musel iniciovať až jeho syn v roku 1997. Návrh schválili, no len do hodnosti podplukovníka. Stalo sa tak 1. mája 1997, neuveriteľných 23 rokov od predchádzajúceho povýšenia. Matej Beznák zomrel o päť mesiacov neskôr, 1. októbra 1997.
