Jean Gabin: legenda francúzskeho filmu
Jean Gabin patril medzi najvýraznejšie hviezdy francúzskej kinematografie, hoci meral len 170 centimetrov. Modrooký herec s mužnými črtami tváre predvádzal úsporné, no mimoriadne presvedčivé herectvo v rolách komisára Maigreta, galejníka Jeana Valjeana, tuláka, trestanca, sympatického gangstra či nekompromisného dedinského patriarchu. Jeho charizma vyžaruje z plátna dodnes, hoci od jeho úmrtia uplynie 15. novembra 2026 presne polstoročie. Posledný film nakrútil len niekoľko mesiacov pred svojím odchodom.
Herectvo? To nie je práca
Hral v divadle a spieval, no s pozlátkou hereckého sveta sa vnútorne nikdy nezmieril. „Obrábať pôdu je slušnejšie povolanie než pracovať pri filme. Herectvo nie je normálna profesia,“ tvrdil s obľubou. Povestný je aj jeho ďalší výrok: „Nie som pri filme pre slávu. Pracujem pre peniaze, ktoré prepočítavam na kravy. A komisár Maigret, to je už poriadne stádo.“
Zo všetkých Gabinových postáv vyžarovala zemitá zaťatosť a húževnatosť človeka zrasteného s vidiekom. „Cítiť čerstvú oráčinu, ktorá sa lepí na topánky, vdychovať vôňu mokrej trávy rozšliapanej mojimi nohami – to všetko vyviera z najhlbších kútov môjho vnútra,“ vyznal sa raz pred novinármi. Hoci nemal žiadne odborné herecké vzdelanie, jeho rané filmy ako Pépé le Moko, Veľká ilúzia, Človek beštia či Nábrežie hmiel patria k zlatému fondu svetovej kinematografie.
Rešpekt pred de Funèsom
Olivier de Funès, syn slávneho komika Louisa de Funèsa, spomínal na otcove slová o Gabinovi: „Len čo vošiel do miestnosti, skončila sa všetka zábava. Bol to šéf.“ Legendárny komik pred Gabinom pociťoval obrovský rešpekt a v istom zmysle naňho aj žiarlil: „On mi tykal, ja som mu musel vykať. Bol to skrátka pán Veľký.“ Veľký (Le Grand) bola len jedna z Gabinových prezývok – volali ho aj Paša, Šéf (Le Patron) či Starý (Le Vieux).
Z nemej éry k zlatým časom
Vlastným menom Jean-Alexis Moncorgé sa narodil 17. mája 1904 v Paríži ako najmladší zo siedmich potomkov operetných a kabaretných umelcov. Po matke zdedil podmanivý hlas, po otcovi, ktorý ho priviedol k divadlu, zasa umelecké meno Gabin. Spočiatku hral drobné roly a komparz, kým neuspel so šansónom Mauricea Chevaliera na konkurze do chýrneho kabaretu Moulin Rouge. Pred kameru sa prvýkrát postavil v roku 1928 ešte v ére nemého filmu. O dva roky neskôr prišla hudobná snímka Každý má svoju šancu a s ňou aj prvý seriózny kontrakt.
V roku 1940 pre nemeckú okupáciu opustil Paríž a odišiel na juh Francúzska, odkiaľ o rok neskôr zamieril do Hollywoodu. V Amerike prežil vášnivý románik s Marlene Dietrichovou. V roku 1943 sa vrátil do Európy a vstúpil do oslobodzovacej armády generála Charlesa de Gaulla, kde slúžil ako veliteľ tanku. „Nemohol by som sa im potom pozrieť do očí a podať im ruku. Preto som odišiel do tej pos*anej vojny, hoci som mal plné nohavice,“ spomínal neskôr. Ako tankista sa zúčastnil na ťažkých bojoch pri Colmare i záverečných spojeneckých operáciách na Rýne.
Ceny za najlepší mužský herecký výkon získal na festivale v Benátkach (dráma Noc je mojím kráľovstvom a gangsterka Nesiahajte na prachy) aj na festivale v Berlíne (komédia Tulák Archimedes a dráma Mačka). Pri nakrúcaní komédie Tetovaný (1968) si však príliš nesadol s Louisom de Funèsom – mimo klapky spolu neprehovorili takmer ani slovo. Naopak, mimoriadne blízky vzťah mal s Alainom Delonom, s ktorým exceloval v dráme Dvaja muži v meste (1973).
Sen s vôňou zeme a stajní
V roku 1952 si Gabin splnil celoživotný sen, keď kúpil usadlosť v Normandii a vybudoval žrebčín s chovom koní. Začiatkom 60. rokov sa jeho statok La Pichonnière stal terčom nevôle a protestov miestnych poľnohospodárov. Skúsenosť neústupného gazdu potom pretavil do roly v kriminálnej dráme La Horse (1970), kde stvárnil hlavu rodiny brániacu svoje hospodárstvo pred drogovým kartelom.
Hoci jeho životom prešlo mnoho žien, rodinnú stabilitu našiel až po boku niekdajšej manekýnky Marcelle Christiane Fournierovej (známej ako Dominique), s ktorou sa oženil v roku 1949 a zotrval s ňou takmer tri desaťročia až do svojej smrti. Mali spolu tri deti – syna a dve dcéry. Dcéra Florence neskôr vydala spomienkovú knihu s názvom Keď už mať otca, nech sa volá Gabin.
Odchod a odkaz
Poslednú snímku Svätý rok nakrútil v roku 1976 krátko pred smrťou. Zomrel 15. novembra 1976 v Americkej nemocnici v Neuilly-sur-Seine vo veku 72 rokov po zlyhaní srdca v dôsledku leukémie. Želal si skromný obrad s vojenskými poctami a jeho popol námorníctvo rozptýlilo do vĺn Atlantického oceánu. Už v roku 1960 bol menovaný za dôstojníka Rádu Čestnej légie. V mestečku Mériel, kde vyrastal, zriadili jeho múzeum a v roku 1987 mu francúzska filmová akadémia posmrtne udelila Čestného Cézara.
