O smrti blízkeho a bolesti z toho sa v mnohých rodinách zaryto mlčí. Psychiater varuje pred následkami
Stratu blízkeho zažila za posledných päť rokov až štvrtina národa, v tretine rodín sa o bolesti a smrti zaryto mlčí. Až polovica Slovákov priznáva, že sa so stratou dodnes nevyrovnala. Čo je to existenciálna tieseň „z druhej ruky“, prečo je predstieraná veselosť pri lôžku chorého nebezpečná a kde nájsť bezplatnú pomoc mobilných hospicov skôr, než úplne vyhoríte.
Hoci podľa Veľkého prieskumu rodín UNIQA 2026 až 60 percent Slovákov zažilo v posledných piatich rokoch stratu blízkeho človeka, o smrti a smútení sa v rodinách stále hovorí len zriedka. Počas smútenia po strate blízkeho takmer tri štvrtiny Slovákov zdieľajú svoje emócie s ostatnými členmi rodiny alebo majú oporu v širšej rodine či medzi priateľmi.
„Napriek tomu až 90 percent členov slovenských rodín tvrdí, že sa so stratou blízkeho musia vyrovnávať sami, a až v tretine slovenských rodín sa o pocitoch súvisiacich so stratou blízkeho nehovorí ani vtedy, keď v rodine niekto práve zomrel. Mlčanie však neznamená, že ľudia nepotrebujú pomoc. Aj preto cez Nadačný fond UNIQA otvárame tému paliatívnej starostlivosti a pomoci mobilných hospicov,“ hovorí Katarína Strýčková za Nadačný fond UNIQA.
Podľa prieskumu si až dve tretiny rodín myslia, že zármutok a bolesť spojené so stratou blízkeho je niečo, „čo v priebehu času odznie“. Takmer 40 percentám slovenských rodín pomáha v smútení viera a náboženstvo. Len zlomok z nich predpokladá, že by hľadali aj odbornú psychologickú pomoc. Takmer polovica Slovákov však uvádza, že sa so smrťou blízkeho doteraz nevyrovnali.
Viac ako štvrtina respondentov uvádza, že sa stará o starých či chorých blízkych. Až 40 percent blízkych, ktorých Slováci stratili, boli pred smrťou odkázaní na pomoc iných. Vážne ochorenie tak má aj rodinný rozmer: popri potrebách chorého prináša otázku, ako podporiť jeho okolie.
Psychiater a neurovedec Jiří Horáček pripomína hodnotu empatie – schopnosti súcitiť s druhým a dať mu to najavo. Keď blízky človek čelí vážnemu ochoreniu, často nevieme, čo povedať. Jeho obavy nemusíme vedieť vyriešiť, no dôležité je byť pri ňom. „Je to zložitá otázka a u každého človeka to bude iné. Neexistuje univerzálne odporúčanie. No existuje jeden úžasný nástroj, ktorý máme a musíme mu dať vysokú hodnotu – empatia. Obyčajná schopnosť súcitiť s druhým a dať mu to najavo,“ hovorí.
„Často nemusíme hľadať zložité riešenia, stačí úprimne prežívaná empatia. Čím zložitejšia je situácia druhého človeka, tým viac mu pomôže. Je to ten najdôležitejší nástroj, ktorý uvoľní človeku ruky, aby si riešenie našiel sám,“ vysvetľuje Horáček.
Byť oporou teda podľa jeho slov nemusí znamenať nájsť odpoveď za druhého. Horáček upozorňuje na rozdiely medzi prežívaním mladého a staršieho človeka aj medzi situáciou človeka na konci života a človeka, ktorého liečba má šancu na úspech: „Dôležité je nezakrývať si oči pred realitou. To najhoršie je ‚hrať hru‘, keď človek vie, že je vážne chorý, ale ja mu hovorím presný opak.“
Vážne ochorenie môže otvoriť otázky, ktoré v každodennom živote odsúvame. „Väčšinu života sa nám darí nemyslieť na to, že sa raz skončí. V hlave máme vytvorený celý aparát, ktorý nás pred touto myšlienkou chráni. Skôr či neskôr však prídu situácie, keď tieto obrany zlyhajú a my na to často nie sme pripravení. Problém nastáva napríklad vo chvíli, keď človek vážne ochorie. Vtedy je zrazu vystavený plnej ‚nahote‘ vlastnej konečnosti a triky, ktorými si myseľ bežne uľahčuje život, prestanú fungovať,“ vysvetľuje Jiří Horáček.
Takúto existenciálnu tieseň môžu podľa neho zažívať aj blízki chorého, napríklad pri starostlivosti o umierajúceho rodiča alebo iného člena rodiny. „Existenciálnu tieseň môžeme zažívať aj ‚z druhej ruky‘, keď máme v okolí ťažko chorého človeka alebo sa staráme o umierajúceho rodiča. Smrti sa bojíme všetci, lenže táto starosť býva popretá alebo zametená pod koberec obrannými mechanizmami. Keď ochorie niekto blízky, otvárajú sa v nás tie isté otázky,“ hovorí.
Vážne ochorenie blízkeho zasahuje celú rodinu – mení jej každodenný život, ovplyvňuje psychickú pohodu aj vzájomné vzťahy. Podpora je preto dôležitá aj pre tých, ktorí sa o chorého starajú a sú mu nablízku.
Pri komunikácii s blízkymi Horáček zdôrazňuje rešpekt k tomu, že každý človek môže svoju situáciu prežívať inak. Pomoc sa začína pozornosťou k jeho potrebám a schopnosťou dať mu najavo súcit bez predstierania: „Myslím si, že by sme to mali uchopiť poctivo, a nenechávať to na poslednú chvíľu. Je úlohou každého z nás nájsť si na to riešenie, a nie pred ním jednoducho zavrieť oči,“ hovorí o vyrovnávaní sa s vlastnou konečnosťou.
Pre rodiny z toho vyplýva aj praktická myšlienka: nemusíme poznať odpoveď na každú obavu nášho blízkeho, aby sme mu mohli byť oporou. Hodnotu má aj empatia, ktorú úprimne prežívame a dokážeme ju dať otvorene najavo.
