Moskva mu ležala pri nohách, robil si žarty z ČSSR. Legendu Sovietskeho zväzu zničila vodka
Mal zlato zo zimných olympijských hier 1964 v Innsbrucku a päť titulov majstra sveta so Sovietskym zväzom. Spoluhráči i novinári mu hovorili šachista. Alexander Almetov však ukončil kariéru v 27 rokoch na vrchole. Dôvodom bol hnev, ktorý neskôr utopil v alkohole a sebaľútosti. Z jedného z najšikovnejších hokejistov svojej doby sa stal hrobár, výčapník či brigádnik v kúpeľoch.
Almetov sa narodil 18. januára 1940 v Kyjeve. Po začiatku Operácie Barbarossa utiekla rodina do Moskvy, kde vyrastal neďaleko štadióna Dynama. K hokeju ho priviedol Vševolod Bobrov, ktorý videl nielen šikovnosť malého Sašu, ale aj srdce. „Mal zápal, chuť pracovať, ale vedel si tú drinu aj užívať,“ spomínal Bobrov.
Z Dynama si ho vytiahlo armádne CSKA, kde sa presadil na konci päťdesiatych rokov. Bol skvelým centrom, ktorý vedel zakončovať, vytvoriť šancu aj zorganizovať spoluhráčov. Spolu s Konstantinom Loktevom a Veniaminom Alexandrovom vytvorili obávanú prvú formáciu CSKA i ruskej zbornej. V Rusku si vyslúžil prezývku prefíkaný Saša. „Bol dušou a mozgom útoku. Neprestajne privádzal súpera do rozpakov a nachádzal riešenie okamžite,“ spomínal Anatolij Firsov.
Firsov vytiahol aj humornú stránku šikovného praváka. Na MS v Ľubľane 1966 viedli Sovieti po dvoch tretinách nad Československom 6:1. Tréner Tarasov žiadal, aby poslednú tretinu začali, akoby bolo 0:0. Almetov so všetkou vážnosťou pritakal: „Samozrejme, stav je 0:0. Ale dnes už bolo aj 6:1.“
Z olympiády 1960 v Squaw Valley si odniesol bronz. O štyri roky neskôr získal v Innsbrucku zlato. V rokoch 1963 až 1967 bol päťkrát za sebou majstrom sveta. S CSKA Moskva vyhral sedem ligových titulov. Na olympiádach a majstrovstvách sveta strelil 37 gólov v 50 zápasoch. Ešte na jar 1967 patril medzi najlepších – z Viedne si odniesol zlato, pätnásť bodov a miesto v najlepšej zostave turnaja.
Za športovým leskom sa však skrývali problémy s režimom a alkoholom. „Po víťazstve na majstrovstvách sveta vo Viedni chýry o mojom veselom živote došli až k vedeniu CSKA. Akoby do mňa vošiel čert: Hotovo, končím s hraním! Povedal som to v hneve, bez rozmýšľania,“ priznal Almetov. Tarasov ho neprehováral. „Keď som uvidel svoje mužstvo v televízii, rozplakal som sa,“ dodal. Na jeseň 1967 prišla rozlúčka s kariérou v 27 rokoch.
Po kariére hľadal uplatnenie. Skúšal trénovať, ale nenašiel sa v tom. „Nedokázal som pochopiť, že sláva a popularita sú už minulosťou a nikto vás nepotrebuje. Topil som sa v tom,“ vysvetľoval. Podľa niektorých sovietskych zdrojov si privyrábal ako hrobár na Vagaňkovskom cintoríne. „Bol to tichý a pokojný muž. Ani som nevedel, že bol taká hviezda,“ vravel vtedajší správca cintorína Jurij Čipčuk.
Na začiatku deväťdesiatych rokov odcestoval s druhou manželkou Galinou do Spojených štátov. Snaha zmeniť život vydržala niekoľko mesiacov. Novinár Jevgenij Rubin opísal, že Almetov prišiel na dohodnutý pohovor neskoro a pod vplyvom alkoholu. Galina si popri práci privyrábala pečením, manželovi však prekážalo nosiť pohostenie na pláž – vraj olympijskí víťazi také veci nerobia. Almetov sa vrátil do Moskvy, Galina zostala v Amerike. Skúšal to aj ako pomocná sila v kúpeľoch.
Almetov zomrel vo veku 52 rokov na zápal pľúc. Jeho telo bolo zničené alkoholom. Pochovali ho na Vagaňkovskom cintoríne, kde sám istý čas pracoval. Boris Majorov po rokoch cítil vinu: „A čo sme urobili pre to, aby sme mu pomohli zostať medzi nami? Sme zlí a slabí priatelia, ak nám sily stačia iba na utešovanie.“
