Zomrel spisovateľ Peter Jaroš
Vo veku, ktorý zanechal výraznú stopu v slovenskej literatúre, zomrel spisovateľ Peter Jaroš. Správa o jeho úmrtí sa rozšírila v nedeľu napoludnie a zasiahla jeho čitateľov, kolegov i blízkych.
Peter Jaroš bol osobnosťou, ktorá na seba priťahovala pozornosť – mohutný zjav, výrazný šarm a prívetivosť. Poslucháčky Filozofickej fakulty UK, ktoré s ním študovali, ho považovali za najkrajšieho muža na škole. S pribúdajúcimi rokmi bol čoraz impozantnejší; aj keď bol dlhší čas na vozíku, vyžaroval pokoj a harmóniu.
S manželkou Zuzkou tvorili krásny a spoločensky významný pár. Peter Jaroš mal šťastie na ľudí okolo seba – na rodákov, kolegov, kamarátov i spolupracovníkov. Každý cítil jeho prajnosť a múdrosť a láskavosťou sa mu odvďačoval. Bol skôr mlčanlivý než zhovorčivý, ale keď už niečo povedal, stálo to zato – taký bol aj v rozhovoroch pre noviny, vo verejnom pôsobení i vo svojej tvorbe.
Jeho diela nie sú len čítavými či zábavnými textami, majú hlbšiu bázu – sú kusom histórie a reflexiou doby. Knihy Petra Jaroša mali ešte jednu dôležitú vlastnosť: stmeľovali ľudí. Máloktorému spisovateľovi sa podarí stať sa autorom, ktorý zasiahne gro spoločnosti a osloví viac generácií. Podľa Jarošových kníh vznikli filmy a divadelné inscenácie, inšpiroval mnohých tvorcov, s mnohými spolupracoval a bol partnerom špičkových umelcov. Vždy sa vedel porozprávať aj s mladými – spomeňme len tandem, ktorý vytvoril s Jakubiskom.
Na Petrovi Jarošovi bolo sympatické, že si vážil ľudí, nepovyšoval sa a každého chcel spoznať. Zaujímal sa o život. S Pravdou intenzívne spolupracoval, uverejnila veľa článkov a rozhovorov, v ktorých vysvetľoval svoje postoje, zdeľoval názory a hovoril o zaujímavých veciach, ktoré sa mu v živote prihodili. Jeho slová mali úroveň a čaro, boli pravdivé.
Jeho dielo zľudovelo. V redakcii sa neraz spomínala scéna z Tisícročnej včely, ako ženy nesú mužom halušky na obed do vrchov na pole. Jedna sa potkne, halušky sa vysypú, ale ostatné ženy ju posmelia – nech sa netrápi, nech halušky očistí, zhrnie do hrnca a dá späť do batohu. Muž si pochutí. Táto scéna sa dá vykladať rôzne; pre autorku znamenala vitalitu, životaschopnosť, hravosť aj istý pozitívny feminizmus. Vždy sa na nej pobavila – aj s Petrom sa na tom kedysi zasmiali. Teraz, v smútku za ním, sa jej opäť vybavila.
