Na genitálie mu pripli drôty a smiali sa, že môžu volať Putinovi. Ukrajinci opisujú peklo v Oleškách
„Zabudli sme, ako vonia chlieb.“ Aj takto si vraj ľudia v ukrajinských Oleškách uťahovali z hladu, keď už v meste takmer nebolo čo jesť. Spomína na to 47-ročná Olja, ktorú koncom októbra spolu s ďalšími obyvateľmi evakuovali z ruskej okupácie. Život v meste dnes opisujú jediným slovom: peklo.
Olešky ležia na juhu Ukrajiny, na ľavom brehu Dnepra oproti Chersonu. Ruské vojská mesto obsadili v prvých týždňoch invázie v roku 2022. Keď Ukrajinci na jeseň toho roka oslobodili Cherson, Rusi sa stiahli za rieku a Dneper sa zmenil na frontovú líniu. Olešky sa tak ocitli priamo na nej. V júni 2023 mesto navyše zaplavila voda po zničení Kachovskej priehrady.
V posledných mesiacoch sa situácia ešte zhoršila. Do mesta prestali prichádzať potraviny, ľudia ostali bez elektriny a liekov a pre boje a zamínované cesty sa nemali ako dostať preč. Z niekdajších zhruba 24 000 obyvateľov ich tam ostali už len stovky. Východisko priniesla až dohoda o niekoľkodňovom prímerí, ktorú koncom októbra s pomocou pápeža Leva XIV. sprostredkovala manželka amerického prezidenta Melania Trumpová. Počas neho mohli do mesta prísť humanitárne konvoje a časť obyvateľov evakuovali. Aj tí, ktorí chceli ísť na Ukrajinu, však museli najprv cez Rusko a Bielorusko.
Niektorí evakuovaní teraz dočasne žijú v Kyjeve. Nemeckému denníku Bild opísali hlad a zimu, zamínované ulice, miznúcich ľudí aj mučenie.
„Ľudia vyzerali ako duchovia“
Olja učí ukrajinský jazyk a literatúru. V Oleškách zostala s manželom Andrijom a tromi deťmi. Spočiatku verili, že okupácia nepotrvá dlho, situácia sa však stále zhoršovala. „Od marca bola humanitárna katastrofa neznesiteľná. Ulice boli zamínované, nemali sme vodu ani plyn,“ spomína.
Pri nemocnici kedysi fungoval malý trh, kde ľudia z okolitých dedín predávali potraviny. Rusi ho vraj zrušili a zakázali. Keď sa obyvatelia pýtali prečo, dostali odpoveď: „Máte hladovať.“ Obchody vyrabovali a jedlo zmizlo. „V apríli a máji vyzerali ľudia, najmä starí, ako duchovia,“ opisuje učiteľka.
Keď si jej dcéra zlomila nohu, do nemocnice ísť nemohli, boli v nej ruskí vojaci. Lekár dievča vyšetril doma a odporučil ho previezť do Chersonu, Olja sa však bála cesty po zamínovaných cestách. „Už sa nesprávajú ako deti. Prišli o detstvo,“ hovorí dnes o svojich potomkoch. „Keď si na to všetko spomeniem, chce sa mi plakať. Ale už nemám slzy,“ dodáva.
„Teraz môžeme zavolať Putinovi“
Ešte brutálnejšie je svedectvo 49-ročného včelára Volodymyra. Zatkli ho 15. novembra 2022, keď nosil jedlo iným ľuďom. Ruská strana ho obvinila, že posielal ukrajinskej armáde súradnice ruskej vojenskej techniky a pomáhal ľuďom utiecť z okupovaného územia. Dôkazy na to vraj neboli, aj tak strávil v zajatí asi rok.
Mučili ho elektrinou, na čo vraj používali starý sovietsky poľný telefón TA-57. „Pripli mi drôty na genitálie a posmievali sa: Teraz je spojenie také dobré, že môžeme zavolať Putinovi,“ opísal pre Bild. V okolí Olešiek a mesta Hola Prystaň vie o približne deviatich miestach, kde Rusi ľudí mučili.
Volodymyr hovorí aj o miznúcich proukrajinských obyvateľoch. Ľudí mali zabíjať a ich telá hádzať do pivníc. Miestni ich potom vyťahovali a pochovávali.
Ulice plné mŕtvych
O mŕtvych na uliciach rozpráva aj 37-ročný architekt Roman. Keď sa dozvedel o evakuácii, išiel za rodičmi. Báli sa však ruskej „filtrácie“, teda preverovania evakuovaných, a najprv nechceli ísť. „Ulice sú plné mŕtvol. Kým sa nestrieľa, aspoň niektorých pochovám,“ povedal mu otec.
Aj pre Romana bola situácia čoraz nebezpečnejšia, niekoľkokrát ruským vojakom len tesne unikol. „Vedel som, že si po mňa môžu kedykoľvek prísť,“ opisuje.
Samotná evakuácia bola ďalšou skúškou. Roman opisuje 16 hodín v autobusoch bez možnosti ísť na toaletu. Potom evakuovaných ruským vojenským lietadlom Il-76 previezli do Rostova, odtiaľ do bieloruského Homeľa a napokon cez hranicu na územie pod ukrajinskou kontrolou.
Nie všetci sa však dostali von. V meste, kde pred vojnou žilo okolo 24 000 ľudí, podľa Romanovho odhadu stále ostáva približne 1 700 obyvateľov, najmä starí, chorí a ľudia so zníženou pohyblivosťou. Niektorí sa k autobusom ani nemohli dostať, cesty boli zamínované.
