Vzťahy medzi Benešom a Štefánikom sa pred vznikom Československa výrazne ochladili
Vzťahy medzi tromi spoluzakladateľmi Československej republiky boli krátko pred jej vznikom napäté a sčasti už naštrbené. Výrazne ochladli medzi Edvardom Benešom a Milanom Rastislavom Štefánikom. Hlavnou príčinou mohli byť rozdielne názory na podobu a charakter nového štátu, išlo však aj o pozície v jeho mocenskej špičke – kto bude „dvojkou” v tomto triumviráte.
Ich cesty sa prvýkrát skrížili v polovici decembra 1915 v Paríži. Nedal ich dokopy Masaryk, ale český maliar Ludvík Strimpl. Štefánik, vtedy poručík francúzskeho letectva, sa práve vrátil z Ríma, kde si liečil zranenie zo srbského frontu. Beneš reprezentoval vznikajúci český zahraničný odboj proti habsburskej monarchii. Už na prvom stretnutí si padli do nôty. Historici opisujú Beneša ako racionálneho, pragmatického človeka, Štefánik bol podľa pamätníkov impulzívny, emotívny a charizmatický.
Oboch spájala osobnosť o generáciu staršieho profesora Masaryka, ktorý bol pre nich najvyššou autoritou. Beneš ho volal „učiteľ”, Štefánik mu hovoril „otecko”. Obaja sa uchádzali o jeho priazeň a o pozíciu „dvojky” po jeho boku. Beneš v tomto úsilí uspel, no nevynechal ani intrigy a podrazy.
Štefánik ako vojenský stratég a Benešov diplomatický rival
Kým Masaryk budoval ideové základy zahraničného odboja, Štefánik pôsobil ako vojenský stratég – zakladal zahraničné légie a organizoval nábor dobrovoľníkov. Beneš ako generálny tajomník riadil diplomatické ústredie v Paríži. Ich činnosť sa často prelínala a právomoci neboli presne vymedzené, z čoho vznikali kompetenčné spory.
Jeden z najvážnejších sa udial v lete 1918, keď sa názory Beneša a Štefánika rozchádzali v otázke velenia československým légiám na Sibíri. Masaryk sa pridal na Benešovu stranu. Beneš sa v liste Masarykovi sťažoval na Štefánikovu „precitlivenosť a podráždenosť”, Štefánik obviňoval Beneša z „diktátorského správania”. Kým do mája 1918 si v listoch tykali a podpisovali sa „Tvoj Edo” a „Tvoj Milan”, od júla 1918 prešli na vykanie a oslovenia „pán generál” a „pán doktor”.
Washingtonská deklarácia a Štefánikove výhrady
Štefánik poslal 1. októbra 1918 Masarykovi list, v ktorom ho nabádal vydať vyhlásenie adresované spojencom a splnomocnil ho podpísať ho aj jeho menom. Zároveň ho požiadal, aby poznal celú proklamáciu skôr, než ju úradne vyhlási. To sa nestalo – 25. októbra 1918 dostal Štefánik telegram, že Masaryk už pred týždňom vydal Washingtonskú deklaráciu. Väčšinu Štefánikových odporúčaní Masaryk do deklarácie nezahrnul.
Štefánik bol za konzervatívnejšie riešenie než Masaryk, ktorý sa inšpiroval americkou Deklaráciou nezávislosti. Navrhoval dvojkomorový parlament, prezidenta ako „prvého úradníka” pod kontrolou Najvyššieho súdu, bol proti odluke cirkvi od štátu aj proti volebnému právu žien. Masaryk neskôr napísal, že Štefánik s programom deklarácie nesúhlasil, no neskôr svoj protest odvolal – dôkazy o tom sa však nenašli.
Ženeva, degradácia a roztržka
V Ženeve sa 25. októbra 1918 začalo rokovanie Beneša s domácou českou politickou reprezentáciou, zo Slovenska nikoho neprizvali. Rokovanie schválilo zloženie prvej československej vlády s predsedom Kramářom. Štefánik dostal kreslo ministra vojny, hoci v dočasnej vláde bol ministrom národnej obrany – čo znamenalo jeho degradovanie.
V decembri 1918 Beneš za chrbtom Štefánika uzavrel dohody s Francúzskom. Štefánik to zistil až po návrate z Ruska v marci 1919 a cítil sa podvedený. Žiadal presné vyúčtovanie peňazí určených pre légie. Stretli sa v Paríži a rozhovor sa skončil prudkou scénou. Beneš vzápätí písal Masarykovi: „Je medzi nami koniec.” Historik Michal Kšiňan potvrdil, že Beneš financie nevedel vyúčtovať, hoci ich spreneverenie sa archívne nedalo dokázať.
Beneš podľa Pavla Kosatíka vykresľoval Masarykovi Štefánika v takých farbách, že mu ho musel úplne sprotiviť. Masaryk v liste z 24. apríla 1919 Benešovi odpovedá, že Štefánikovi navrhne vzdať sa funkcie ministra vojny. Štefánik si svoju bezvýchodiskovú situáciu uvedomoval. Na Slovensko letel len preto, aby navštívil rodinu a na prosbu Vavra Šrobára urovnal niektoré politické záležitosti.
