Jeden sa bál smrti, druhý riskoval všetko. Na opačnom konci zeme sa odohrala dráma, akú Formula 1 nezažila
Keď Niki Lauda 24. októbra 1976 zastavil svoje Ferrari v boxoch na okruhu Fudži, mechanici okamžite pribehli k monopostu. Mysleli si, že má technický problém. Konštruktér Mauro Forghieri sa naklonil do kokpitu a čakal na vysvetlenie. Rakúšan však iba rozopol bezpečnostné pásy a vystúpil.
Mal dvadsaťsedem rokov, bol úradujúcim majstrom sveta a do posledných pretekov sezóny vstupoval s trojbodovým náskokom. Na dosah mal druhý titul v kariére. Napriek tomu sa rozhodol nepokračovať. „Môj život má pre mňa väčšiu cenu ako majstrovský titul,“ vyhlásil.
Na trati medzitým pokračoval James Hunt. Britský jazdec McLarenu, ktorý potreboval zmazať Laudov náskok, sa v daždi a hmle predieral za svojím životným úspechom. Netušil, že v závere pretekov sa jeho sen takmer rozplynie a že po prejazde cieľom vôbec nebude vedieť, či sa stal majstrom sveta.
Dva svety, jedno priateľstvo
Hunt vyrastal v rodine londýnskeho burzového makléra a navštevoval prestížnu školu Wellington College. Do Formuly 1 sa dostal cez stajňu excentrického britského aristokrata Alexandra Hesketha, ktorá bola povestná nielen pretekaním, ale aj večierkami. Brit bol príťažlivý, spoločenský a impulzívny, mal rád ženy, alkohol aj nočný život. V nižších kategóriách si pre množstvo nehôd vyslúžil povesť jazdca, ktorého talent sprevádza priveľké riziko.
Lauda pochádzal z bohatej viedenskej podnikateľskej rodiny. Jeho príbuzní s motoristickou kariérou nesúhlasili, peniaze na pretekanie si preto požičiaval od bánk. Presadil sa predovšetkým systematickosťou, zaujímala ho technika, nastavenie monopostu a každá desatina sekundy. Novinári mu dali prezývku Počítač. Ich odlišné povahy neznamenali nepriateľstvo, poznali sa ešte z čias Formuly 3.
Havária, ktorá zmenila sezónu
Na začiatku augusta 1976 viedol Lauda pred Huntom o 23 bodov. Prvého augusta však havaroval v druhom kole Veľkej ceny Nemecka na okruhu Nürburgring. Jeho Ferrari narazilo do zvodidiel, začalo horieť a následne doň narazilo ďalšie auto. Z horiaceho vraku ho pomohli vytiahnuť ostatní jazdci. Utrpel rozsiahle popáleniny hlavy a tváre, prišiel o časť pravého ucha, poškodené mal aj pľúca.
V nemocnici mu udelili posledné pomazanie. Lauda prežil a už niekoľko týždňov po nehode začal premýšľať o návrate. Dvanásteho septembra, iba 42 dní po havárii, nastúpil na Veľkú cenu Talianska v Monze a skončil štvrtý. Hunt medzitým znižoval náskok. Po víťazstvách v Kanade a Spojených štátoch sa pred poslednými pretekmi priblížil k Laudovi na tri body – Rakúšan mal 68, Brit 65.
Rozhodnutie v daždi
V nedeľu 24. októbra 1976 sa okruh pod horou Fudži ocitol v silnom daždi a hmle, viditeľnosť klesla približne na dvesto metrov. Štart odložili. Keď padlo rozhodnutie, že preteky sa predsa len uskutočnia, Lauda reagoval bez diplomatických ohľadov. „Postavil som sa a povedal som im: ‚To vám už úplne jeblo?‘“ spomínal neskôr.
Lauda v hustej vodnej triešti nedokázal dostatočne dobre vidieť. Titul bol preňho dôležitý, ale nie za každú cenu. Po prvom kole zastavil a odišiel. Hunt mal od začiatku inú pozíciu, po výbornom štarte sa dostal pred Andrettiho. Stačilo mu dokončiť preteky na štvrtom mieste.
Zdržaná zastávka a titul
Dážď postupne slabol, trať vysychala a pneumatiky sa opotrebúvali. Hunt sa rozhodol zvoľniť, no Andretti ho predbehol a následne musel pre defekt do boxov. Mechanici McLarenu narazili na problém – predná pneumatika bola natoľko sploštená, že nedokázali pod monopost zasunúť zdvihák. Hunt sa vrátil na trať piaty a v tej chvíli nemal dosť bodov na titul.
Začal riskovať. Najskôr sa dostal pred Ferrari Claya Regazzoniho, potom predstihol Alana Jonesa na Surteese a skončil tretí. Získal štyri body a s celkovým súčtom 69 bodov predstihol Laudu o jediný. Keď sa vrátil do boxov, netešil sa, bol presvedčený, že zdĺhavá výmena pneumatík ho pripravila o titul. Šéf McLarenu Teddy Mayer na neho musel opakovane kričať: „James, veď si vyhral!“
McLaren oslavoval, vo Ferrari vládlo sklamanie. Laudovo rozhodnutie vyvolalo ostré reakcie, predovšetkým v Taliansku, kde mu vyčítali, že sa vzdal bez boja. O rok neskôr však získal druhý titul majstra sveta a v sezóne 1984 s McLarenom ešte jeden. Hunt v roku 1979 oznámil koniec kariéry a stal sa známym televíznym komentátorom. Zomrel v roku 1993 vo veku 45 rokov. Lauda ho prežil o viac než štvrťstoročie.
