Starší pár prežil ruskú okupáciu v Oleškách, utiekol pred istotou smrti
Keď starší manželský pár po rokoch unikal z okupovaných Olešiek, za sebou nechal zničený domov a nekonečný strach. Ich útek cez zradnú cestu plnú mín a dronov bol zúfalým pokusom o záchranu svojho života. Vnuk Vladyslav vyrozprával príbeh, ktorý ukazuje ťažkú humanitárnu krízu, útrapy civilistov pod cudzou nadvládou a boj starých ľudí o holý život.
Mesto Olešky leží oproti Chersonu cez rieku Dnipro a od začiatku vojny zostalo úplne odrezané od okolitého sveta. Z pôvodných 20-tisíc obyvateľov tam zostalo len okolo 2-tisíc ľudí, medzi ktorými boli aj Vladyslavovi starí rodičia. Hoci odmietli opustiť domov, ktorý poznali celé desaťročia, postupne sa ocitli v nebezpečnej pasci.
Situácia sa zmenila na humanitárnu katastrofu
Nedostatok jedla donútil obyvateľov k extrémnym krokom. Vladyslav spomínal, že jeho starí rodičia si museli robiť „šalát z trávy“. V uliciach totiž nezostali žiadne mačky, pretože ich roztrhali potulné psy, ani holuby, ktoré ľudia chytali na jedlo.
Peklo v dome umocňoval ešte aj ruský vojak, ktorý sa k nim nasťahoval. Kradol im zásoby, pod vplyvom drog strieľal na sliepky a kohútov a nakoniec im úplne zničil posledné zdroje obživy. Keď sa situácia vyhrotila, vojak ich zatlačil do vonkajšej sprchy a starý otec musel spadnúť na kolená a prosiť o život.
„Prosím, nezabíjajte nás. Nakŕmime vás, dáme vám niečo na jedenie,“ spomínal Vladyslav na dedkove slová. Vojak sa im bezohľadne vyhrážal, že by ich mohol bez problémov zastreliť, hodiť tam granát a zamknúť ich.
Civilisti ako živé štíty
Ruská armáda drží ľudí v meste zo strategických dôvodov. Oleksandr Tolokonnikov z chersonskej vojenskej správy vysvetlil, že okupanti využívajú civilistov ako živé štíty, pretože vedia, že ukrajinská armáda na obývané oblasti neútočí. Týmto spôsobom si chránia vlastné pozície a vojenské objekty.
Mesto trápi obrovský nedostatok jedla, vody, elektriny aj liekov. Ukrajinské úrady sa síce pokúšali doručovať humanitárnu pomoc prostredníctvom dronov, ale ruské sily sa tieto dodávky snažili kradnúť, predávať alebo zostreľovať. Ľudia, ktorí sa snažili získať pomoc, riskovali život, pretože ich Rusi často zatvárali do pivníc, bili a obviňovali zo špionáže. Situáciu v meste v minulosti zhoršila aj povodeň po zničení Kachovskej priehrady, ktorá zaplavila domy a rozniesla míny.
Útek cez zamínované cesty
Keď sa nedalo vydržať, starí rodičia využili, že vojak spal, zbalili sa a utiekli do nemocnice. Odtiaľ sa s pomocou dobrovoľníkov vydali na 25-kilometrovú pešiu trasu po zamínovaných cestách pod neustálym dohľadom dronov. Cestou míňali rozstrieľané a opustené autá iných obetí.
„Počas posledného kilometra mohla moja babička spraviť tak dvadsať alebo tridsať krokov… zvracala a kolabovala, pretože bola hladná a vyčerpaná,“ opísal situáciu Vladyslav. Starý otec musel neustále rozkladať prenosnú posteľ, aby si babička mohla na chvíľu oddýchnuť. Po príchode do susedného Radensku absolvovali dlhú a komplikovanú cestu cez Melitopol, Doneck, Rusko a Bielorusko, až kým sa vrátili na Ukrajinu. „Môj starý otec povedal, že boli asi 300 kilometrov od Moskvy,“ spomína vnuk.
Trauma zostáva
Hoci sú starí rodičia už v bezpečí, zážitky z okupácie v nich zanechali hlbokú traumu. Starý otec má stále strach a nutkavo kupuje do zásoby obrovské množstvo jedla, zatiaľ čo obaja manželia neustále reagujú na každý hluk a zo zvyku spia oblečení. Do Olešiek sa už nikdy nevrátia, pretože mesto, ktoré milovali, v dôsledku vojny navždy zmizlo.
„Olešky sú len jeden príklad. Buča je len jeden príklad. Prípadov, ako je tento, môže byť stále viac a viac. Voči niečomu človek môže byť ľahostajný, ale nemôže len tak stáť bokom a nerobiť nič, keď sa to týka ľudí, ktorých miluje,“ uzavrel Vladyslav.
