Poľská novinárka v Bratislave predstavila knihu o pripravenosti na krízy
Na pozvanie Poľského inštitútu zavítala do Bratislavy varšavská novinárka Agnieszka Lichnerowicz. V slovenskom preklade Olivera Zajaca jej vo vydavateľstve Mamaš vyšla kniha Bude vojna? s podtitulom Dúfaj v najlepšie, pripravuj sa na najhoršie.
Otáznik v názve aj zodpovednosť jednotlivca
Lichnerowicz zdôraznila, že v názve knihy je otáznik. Podľa jej slov nie je isté, že dôjde k veľkému konfliktu, živelnej katastrofe, rozsiahlemu kybernetickému útoku či výpadku finančných služieb. Isté však je, že na krízový scenár musí byť pripravený jednotlivec aj štát, samospráva či rôzne entity v štáte.
Ako príklad uviedla pripravenosť na tri, päť alebo sedem dní. Prvou otázkou je, či má človek doma dosť hotovosti pre prípad, že skolabuje finančný systém a nebude možné vybrať peniaze z bankomatov. Druhou, či má dosť jedla a vody, aby rodina fungovala z domácich zdrojov. Treťou, či sa členovia rodiny vedia skontaktovať alebo sa dohodli, kde sa stretnú, ak vypadne mobilný signál.
Informácie pri výpadku elektriny a internetu
Ďalšou otázkou podľa novinárky je, odkiaľ čerpať informácie, keď vypadne elektrina a internet. Pripomenula, že doma môže byť rádio na baterky alebo staré rádio na kľuku, aby človek vedel, či sa treba evakuovať napríklad pre povodeň.
V súvislosti s evakuačným ruksakom uviedla, že v Poľsku sa o tom diskutuje a prístup ľudí je rôzny. Pre niekoho je dôležité mať zbalené dokumenty a teplé oblečenie pre prípad požiaru, pre iného je podstatnejšia mentálna pripravenosť. Zahŕňa napríklad poznať susedov, vedieť, kto potrebuje pomoc a kto zo susedov je lekár či hasič.
Strach ako varovanie
Lichnerowicz povedala, že knihu napísala aj preto, lebo ľudia sa boja, pričom mnohí poznajú traumatické príbehy predkov o vojne a okupácii. So strachom sa podľa nej musí pracovať, aby človek vedel pomenovať nebezpečenstvo a pripraviť sa v rámci svojich možností.
Zdôraznila, že Európska únia a NATO sú podľa nej oveľa silnejšie než Rusko, ide však o ochotu pripraviť sa a odolať. Odolnosť podľa nej zahŕňa schopnosti, poznatky a skúsenosti potrebné na zvládnutie kríz, ako aj adaptáciu na nový svet.
Fínsko ako príklad pripravenosti
Ako dobrý príklad pripravenosti uviedla Fínsko, ktoré sa považuje za jednu z najlepšie pripravených krajín. Fíni podľa nej žijú v demokracii a vedú dobrý život, lebo sa naučili chrániť svoju krajinu. Majú civilnú obranu a vedia, čo robiť, keby došlo na rakety.
V kapitole o Fínsku spomína, že helsinské kryty poskytujú miesto pre vyše 900 000 ľudí, pričom Helsinki majú približne 600 000 obyvateľov. Fíni majú 1 340 km dlhú hranicu s Ruskom a nikdy nezabudli na hroziace nebezpečenstvo. V čase mieru kryty slúžia na iné účely, napríklad ako parkovisko, podzemné športovisko pre deti či olympijský bazén, v prípade potreby sa vypracú a slúžia ako kryty.
Príklad z Laponska
Lichnerowicz spomenula aj rozhovor so záchranárom Jukkom Lehtirantom, ktorý je riaditeľom helsinského Múzea civilnej obrany. Keď sa v roku 1964 v Laponsku stratilo päťročné dievčatko a správa o jeho zmiznutí sa dostala do celoštátnych médií, ľudia po ňom začali pátrať na vlastnú päsť. Dievčatko našli neskoro, už mŕtve, no podľa novinárky si Fíni uvedomili, že keby boli lepšie organizovaní a mali pravidlá a inštitúcie, boli by efektívnejší.
