Energopomoc adresne? Ide to! Pre ľudí by bola veľmi výhodná
Od roku 2022 sa na Slovensku rozvíja debata o energopomoci a nič nenasvedčuje tomu, že by sa dala odložiť. Jedna vlna argumentov volala po adresnosti, ďalšia po odstránení nespravodlivostí v rámci tejto adresnosti. Od prijateľného kompromisu sme stále ďaleko.
Energopomoc so zatiaľ nejasnými pravidlami bola schválená v štátnom rozpočte aj pre rok 2027. Viaceré signály naznačujú, že táto téma ešte bude predmetom ďalších diskusií. Pre nedokonalosti súčasného systému nás čaká opätovné analyzovanie a rozhodovanie. Príležitosť na zmeny sa zrejme otvorí so začiatkom ďalšieho volebného cyklu.
Energopomoc treba znovu premyslieť
Spor nie je o tom, či má zmysel pomáhať. Trhy opakovane ukazujú, že dokážu situáciu vyhrotiť. Napríklad v septembri sa pre prerušené dodávky skvapalneného plynu z Perzského zálivu plyn obchodoval okolo 80 eur za MWh a elektrina na rok 2027 krátko prekonala 150 eur. Bez zásahu štátu by to časť domácností pocítila veľmi tvrdo, preto je pomoc zameraná na zraniteľných legitímna. Podstatná otázka teda nie je „či pomáhať“, ale „čo za peniaze vynaložené na pomoc vlastne kupujeme“.
To, že dočasná pomoc už dočasnou nie je, potvrdzuje aj ministerstvo financií. V návrhu rozpočtu na rok 2027 uviedlo, že pomoc už nemožno považovať za dočasné opatrenie. Vláda na ňu na budúci rok vyčlenila 250 miliónov eur. Zatiaľ je riskantné tvrdiť, či je to dosť, keďže existuje veľa neznámych parametrov. Špecifickú úlohu zohráva ubezpečenie z najvyšších politických miest, že ceny energií v budúcom roku neporastú.
Výdavkami na energopomoc si opakovane kupujeme rok pokoja. Od začiatku krízy sa takto minulo vyše štyri miliardy eur. Po skončení však nemusí zostať nič trvalé – ani zateplené steny, ani vymenený kotol s novou technológiou. Politiku energopomoci treba prerobiť a doplniť tak, aby nielen ochránila zraniteľných, ale zanechala aj trvalý efekt. Ak domácnosť dostane pevnú sumu a energie platí za trhové ceny, je chránená rovnako, pričom cena každej ušetrenej kilowatthodiny jej zostane na účte. Ďalšou možnosťou je zvýhodniť len základnú spotrebu a „nadspotrebu“ nechať za trhovú cenu. Príkladom je program Zelená domácnostiam, ktorý prispieva na tepelné čerpadlá či fotovoltaiku s objemom 107 miliónov eur. Orientačným prepočtom na každé euro, ktorým štát pomáhal znižovať spotrebu energie, pripadá zhruba 37 eur minutých na to, aby bola energia lacnejšia. Záujem ľudí investovať zjavne existuje, chýba však lepší pomer vynaložených zdrojov.
Keď vedľajší efekt je ten podstatný
Podľa analýzy Rady pre rozpočtovú zodpovednosť dostala tretina domácností s vysokými príjmami energopomoc približne 1,1 miliardy eur, čo je suma podobná tej, ktorú dostala najchudobnejšia tretina. Kritika distribúcie je preto na mieste. Hlavnou výzvou však je, ako k prvotnej funkcii energopomoci – ochrane zraniteľných – úspešne pridať druhotnú funkciu: zmeniť energetickú efektívnosť domácností. Pre dlhodobý prínos systému má tento druhotný efekt kľúčovú rolu. Ak je energopomoc trvalou súčasťou rozpočtu, mala by mať aj trvalý výsledok.
Pomoc cez cenu predlžuje návratnosť presne tých investícií, ktoré by nás pri ďalšej energetickej kríze chránili. Keď štát zníži cenu kilowatthodiny, domácnosť dostane úľavu, no zároveň vysiela signál, že šetrenie má menšiu hodnotu. Nová izolácia či tepelné čerpadlo sa potom splácajú dlhšie a klesá motivácia sa tým zaoberať. Preto nie je vhodné, ak politickí predstavitelia „garantujú“, že ceny v ďalšom roku nestúpnu. Ubíja to motiváciu rozmýšľať o zmene, úsporách či technológiách.
Obísť sa to dá pomocou cez príjem, nie cez umelo znižovanú cenu. Ak domácnosť dostane pevnú sumu a energie platí za trhové ceny, je chránená rovnako, pričom cena každej ušetrenej kilowatthodiny jej zostane na účte. Ďalšou možnosťou je zvýhodniť len základnú spotrebu a „nadspotrebu“ nechať za trhovú cenu. Teplo pre seniorov v obytnom dome tak štát dotuje, vyhrievaný bazén nie. Vzdialene to pripomína systém v zdravotníctve: uhrádzanie základného balíka služieb z verejných zdrojov a platenie za služby nad tento balík.
Debata o pomoci cez ceny alebo cez príjmy sa na Slovensku viedla už v druhej polovici 90. rokov aj počas reformných politík na začiatku milénia. Aj vtedy sa argumentovalo, že udržiavanie umelo nízkych cien energií deformuje trh a škodí. Protinávrhom bola pomoc cez príjmy zraniteľných. Prijatým riešením bola náprava cien bez systému ochrany zraniteľných, s ťažkým sociálnym dosahom. O dve desaťročia neskôr sme pri podobnom probléme prijali masívny systém pomoci zraniteľným – cez konzervovanie cien. Na základe poznania dvoch chybných riešení by sme to tentoraz mohli dotiahnuť na vyššiu úroveň.
