Prežili pád lietadla, potom ich čakalo 72 dní pekla. Aby nezomreli od hladu, jedli telá mŕtvych priateľov
Pred 54 rokmi sa v zasnežených Andách zrútilo lietadlo s uruguajským rugbyovým tímom na palube. Zo 45 ľudí prežilo náraz 33, no záchranári ich nedokázali nájsť viac ako dva mesiace. Šestnástim, ktorí napokon prežili, sa podarilo dostať z hôr vlastnými silami.
Trinásteho októbra 1972 sa lietadlo uruguajského letectva vydalo z argentínskej Mendozy smerom do Čile. Na palube boli členovia rugbyového tímu, ich priatelia a rodinní príslušníci, ktorí cestovali na zápas a plánovali aj lyžovačku.
Podľa portálu Britannica sa pilot a riadiaci letovej prevádzky dopustili zásadnej chyby. Domnievali sa, že lietadlo už preletelo cez Andy a nachádza sa v blízkosti Santiaga. V skutočnosti bolo stále nad vysokými horami. Lietadlo narazilo do horského masívu a zrútilo sa do údolia.
Záchranári ich nedokázali nájsť
Náraz prežilo 33 zo 45 ľudí na palube. Mnohí však utrpeli vážne zranenia. Pátranie začalo okamžite, no biely trup lietadla splýval so zasneženým okolím a záchranári ho nedokázali nájsť.
Preživší mali len minimálne zásoby. Britannica uvádza, že medzi nimi bolo osem tabliet čokolády, dve konzervy mušlí a víno. V nasledujúcich týždňoch zomrelo ďalších šesť ľudí. Situáciu následne ešte zhoršila lavína, ktorá pripravila o život ďalších členov skupiny.
Jedným z preživších bol vtedy 19-ročný študent medicíny Roberto Canessa. V rozhovore pre National Geographic neskôr opísal, ako sa skupina snažila využiť všetko, čo mala k dispozícii. Zo sedadiel získali materiál na prikrývky, kuframi chránili vnútro trupu pred počasím a z plastových častí lietadla vyrobili ďalšie pomôcky. Spodné časti sedadiel využili ako snežnice a vytvorili aj provizórne hojdacie siete pre ľudí so zlomeninami. Vodu získavali roztápaním snehu.
Keď sa zásoby minuli, preživší stáli pred rozhodnutím, ktoré neskôr vyvolalo pobúrenie verejnosti – začali konzumovať telá ľudí, ktorí zahynuli.
Canessa v rozhovore pre National Geographic povedal, že mäso im poskytovalo bielkoviny a tuky potrebné na prežitie. „Museli sme jesť tieto mŕtve telá, to bolo všetko,“ uviedol.
Najťažšie preňho podľa vlastných slov nebolo samotné rozhodnutie, ale jeho vykonanie. „Vaše ústa sa nechcú otvoriť, pretože sa cítite tak mizerne a smutne z toho, čo musíte urobiť,“ opísal.
Preživší si zároveň vytvorili dohodu, že ak zomrú, ostatní môžu použiť ich telá, aby prežili. Canessa neskôr povedal, že oveľa horším okamihom než jedenie ľudského mäsa bola noc po lavíne, keď sa báli, že ich hora opäť zasype.
Rozhodli sa vyraziť cez hory
Keď bolo jasné, že záchrana neprichádza, skupina sa rozhodla vyslať mužov, ktorí by sa pokúsili nájsť pomoc. V decembri vyrazili Roberto Canessa, Nando Parrado a Antonio „Tintin“ Vizintin.
Po dosiahnutí vysokých hôr sa Vizintin vrátil k vraku, zatiaľ čo Canessa s Parradom pokračovali ďalej. Bez špeciálneho vybavenia prekonávali náročný terén a extrémny chlad.
Canessa v rozhovore pre National Geographic spomínal na moment, keď sa po niekoľkých dňoch cesty objavila voda, tráva a život. Vnímal ho ako návrat do sveta, v ktorom sa dá opäť prežiť.
Po približne desiatich dňoch narazili na človeka, ktorý pásol dobytok. Cez rieku sa k nemu nedokázali dostať, a tak mu priviazali odkaz ku kameňu a prehodili ho na druhú stranu. Muž pochopil, že potrebujú pomoc, a privolal záchranárov.
Po 72 dňoch v horách bolo zachránených všetkých 16 zostávajúcich členov skupiny. Britannica príbeh označuje za Zázrak v Andách.
Príbeh vyvolal šok aj odsúdenie
Po návrate do Uruguaja čelili preživší okrem obrovského záujmu verejnosti aj odsúdeniu za konzumáciu tiel mŕtvych. Ako uvádza Britannica, verejnosť a cirkev napokon prijali ich vysvetlenie, že išlo o mimoriadne okolnosti a boj o prežitie.
Príbeh sa neskôr stal námetom pre knihy a film Alive a dodnes patrí medzi najznámejšie príbehy prežitia v extrémnych podmienkach.
Canessa sa po návrate stal pediatrickým kardiológom. V rozhovore pre National Geographic vysvetľoval, že skúsenosť z Ánd ovplyvnila aj jeho neskorší život a prácu s chorými deťmi. Svojím pacientom a ich rodičom sa podľa vlastných slov snažil odovzdávať skúsenosť, že aj v mimoriadne ťažkej situácii môže existovať cesta ďalej.
Za najdôležitejšiu lekciu z hôr považoval vďačnosť za každodenné veci. „Nečakajte, kým sa vaše lietadlo zrúti, aby ste si uvedomili, aké máte šťastie,“ povedal Canessa pre National Geographic.
Jeho príbeh tak podľa jeho vlastných slov nebol iba o tom, ako prežiť haváriu. „Prežili sme, pretože sme boli tím a podarilo sa nám dostať z hôr,“ uviedol.
Príbeh 16 mladých mužov, ktorí po páde lietadla prežili 72 dní v Andách, sa preto stal symbolom ľudskej odolnosti, spolupráce a schopnosti bojovať o život aj v podmienkach, ktoré sa zdali bezvýchodiskové.
