Vrak nemeckej ponorky je ekologická časovaná bomba, varujú vedci
V apríli 1917 sa nemecká ponorka UC-30 vracala domov. Misiu pri Írsku pre problémy s motorom zrušila a od nemeckých brehov ju delilo už len niekoľko hodín. Pri dánskom ostrove Rømø však narazila na britskú mínu a potopila sa. Zahynulo všetkých 27 mužov posádky a na dno s ňou klesol aj celý náklad, teda 18 mín a šesť torpéd.
Takmer sto rokov nikto nevedel, kde vrak leží. Až v roku 2016 ho objavil dánsky potápač Gert Normann Andersen. Dnes je z ponorky ekologická časovaná bomba.
Keďže civilistom je potápanie k vraku zakázané, vedkyni Katrine Juul Andresenovej z Aarhuskej univerzity pomohli potápači dánskeho námorníctva. Z vraku a okolitého dna odobrali vzorky vody, sedimentov aj živočíchov, ako sú morské hviezdice a slávky, a natočili aj video, podľa ktorého vedci posúdili stav mín.
Ako následne informovala univerzita v tlačovej správe, ktorú prevzal web ScienceDaily, výsledky potvrdili, že výbušnina sa dostáva do morského prostredia.
„Našli sme stopy TNT v živočíchoch, na morskom dne aj vo vodnom stĺpci. K znečisťovaniu určite dochádza. Otázkou je, aký výrazný je tento vplyv a ako ďaleko od vraku znečistenie ovplyvňuje morské prostredie,“ povedala Andresenová. Podľa nej ide zatiaľ skôr o lokálny zdroj znečistenia. S tým, ako sa bude vrak ďalej rozpadať a odhaľovať viac výbušnín vo vnútri mín, sa však situácia bude zhoršovať.
Slávky ako živé senzory
Vedci na výskum využili aj slávky jedlé. Zdravé slávky vypestované v klietkach rozmiestnili na tri vraky v Severnom mori vrátane UC-30 a nechali ich tam najmenej 11 týždňov. Keďže všetky vyrastali v rovnakých podmienkach, rozdiely medzi nimi na konci pokusu ukázali, ako ich ovplyvnilo prostredie jednotlivých vrakov.
Ako upozornil vedecký portál ScienceAlert, najhoršie na tom bol práve vrak ponorky. Míny na UC-30 boli jedinými výbušninami zo všetkých troch vrakov, ktoré boli v priamom kontakte s morskou vodou, a preto silno korodovali.
Koncentrácia TNT vo vode okolo ponorky bola len asi 72,6 nanogramu na liter, no aj tak mala na živočíchy merateľný vplyv. Slávky mali podľa webu Gizmodo problém s odbúravaním jedovatých látok, narušený metabolizmus a menej energie na rozmnožovanie. Čím vyššie koncentrácie výbušnín v nich vedci namerali, tým výraznejšie boli aj známky oxidačného stresu.
Nebezpečné nie sú len pre slávky. „Problém s týmito látkami z munície je, že nie sú len toxické, ale aj karcinogénne,“ povedal toxikológ Edmund Maser z Univerzitnej nemocnice Šlezvicka-Holštajnska v Kieli, spoluautor štúdie, ktorá vyšla v odbornom časopise Marine Pollution Bulletin. Ako Gizmodo pripomína, výsledky sa týkajú aj ľudí, ktorí sa živia rybolovom v Severnom mori.
Desaťtisíc vrakov len v Dánsku
UC-30 je len malou časťou oveľa väčšieho problému. Počas prvej svetovej vojny bolo v Severnom mori podľa odhadov rozmiestnených 190-tisíc mín. Andresenová v roku 2024 vypracovala pre dánsku agentúru pre životné prostredie správu, podľa ktorej sa len v dánskych vodách nachádza 10 127 vrakov.
„Približne 15 percent z nich pochádza z obdobia okolo a počas dvoch svetových vojen. To je dosť vysoké číslo,“ povedala. V nemeckých vodách Severného a Baltského mora leží podľa odhadov až 1,6 milióna ton munície, väčšinou z oboch svetových vojen. Veľkú časť z nej po vojnách zámerne vysypali do mora.
Zbaviť sa jej však nie je jednoduché. Nemecko už na vyťahovanie munície z Baltského mora vyčlenilo značné prostriedky, no je to veľmi drahé. Odpálenie výbušnín pod vodou zase môže znečistenie rozšíriť.
„V niektorých prípadoch môže ich odpálenie narobiť viac škody ako úžitku,“ vysvetlila Andresenová. Preto v rámci projektu Remarco, ktorý financuje Európska únia, hľadá s medzinárodným tímom šetrnejšie riešenia. Jedným z nich sú roboty, ktoré by sa plazili po morskom dne, presne mapovali nebezpečnú muníciu a niektoré by ju dokázali aj vyzdvihnúť a zneškodniť.
Zasahovať však netreba všade. „Niektoré vraky sú úplne alebo čiastočne zasypané morským dnom. Keď ich pokrýva piesok, riziko znečistenia okolitého mora je výrazne nižšie,“ dodala vedkyňa.
