Zuzana Kocúriková: Mladí herci si myslia, že sú nám seberovní, ale sú slušní
V septembri oslávim 55 rokov od momentu, keď som nastúpila do Činohry Slovenského národného divadla. Za tú dobu sa toho udialo mnoho, no moja energia a pamäť ostávajú neochvenné. Na svoju hereckú kariéru spomínam s hrdosťou. V SND sa aktuálne podieľam na siedmich predstaveniach, okrem toho hosťujem aj v iných divadlách.
Najväčší zlom v mojom živote nastal v auguste 1968, keď som sa nachádzala v gruzínskych horách pri natáčaní koprodukčného filmu. Keď sa v Československu zintenzívnila okupácia, celý štáb sa ocitol v neistej situácii. Pamätám si, ako sa míňali komunikácie a nikto nevedel, čo sa deje v našej domovine. Vtedy som ako najmladšia musela prekladať medzi českým a ruským štábom. Rodičia nevedeli, čo sa so mnou deje a ja som netušila, čo ich čakalo doma.
Keď sme sa napokon vrátili domov, moja cesta viedla priamo do Divadelného klubu, kde sa stretávali umelci. Tu som stretla svojho budúceho manžela, Petra Mikulíka, s ktorým som tvorila nerozlučnú dvojicu dlhé roky. Naša osobnosť sa navzájom dopĺňala; on bol introvert a intelektuál, zatiaľ čo ja som bola mladá a vášnivá hipisáčka. Naša láska a kariérne cesty sa prepletali vo vzájomnej podpore, aj keď niekedy nastali diskusie o umeleckých víziách.
Tento rok som po dlhom čase hrala na festivalu v Piešťanoch a nedávno sme mali aj derniéru hry „Môj milovaný nepriateľ”. Práca v divadle je pre mňa ako droga, a aj keď prechádzame zložitými obdobiami, táto láska k divadelnej mágii ma udržuje v plnej sile.
Zároveň sa zamýšľam nad generáciou mladých hercov, ktorí sú talentovaní, ale ich úcta k starším je niekedy sporná. Snažím sa im dávať ako príklad, ale pozorujem, že majú pocit, že sme na rovnakej úrovni. Naši mladí herci sú slušní, vášniví a v mnohých prípadoch výraznej talentovaní, ale chýba im pokora pred skúsenosťami starších generácií.
Pri spomienkach na moju kariéru je ťažké prehliadnuť, ako sa zmenila atmosféra vo svete divadla. Hranie v letných mesiacoch je iné, plné horúčavy, ale aj nadšenia divákov. Každé predstavenie je unikátne a aj počas 50-stupňových teplôt musíme podávať výkony, na ktoré sú diváci zvyknutí.
Naša posledná hra „Moje baby”, sa stala hitom, a som hrdá, že sme ju podali s toľkým úspechom. Najbližšie budeme hosťovať v Prahe, čo je pre nás nesmierne vzrušujúce. S touto inscenáciou som sa snažila preniesť humor a cit, ktoré diváci ocenia.
Spomínam si aj na začiatky, keď som sa prvýkrát postavila na dosky SND, kde som sa stretla s legendárnymi hercami ako boli Filčík, Chudík či Valach. Musela som bojuje s rešpektom a strachom pred týmto starším bytím. Dnes som rada, že pamiatky na našu minulosť prežívajú v našom srdci a v umení, ktoré vytvárame.
