Americké rozprávky o Iráne a cirkus mierne poľudštených opíc
V aktuálnom kontexte vojny na Blízkom východe sa na oblohe vznášajú žeriavy, znázorňujúce stavebný pokrok a túžbu po budúcnosti. No vo vojnových konfliktoch je táto námaha bezútešná, pretože bomby nehodnotia medzi začatými a nedokončenými projektami, a výsledkom sú len dymové oblaky, ktoré zahalia mesto a jeho históriu.
Vojna síce ničí fyzické dielo, no zároveň sa stáva aj symbolom pošliapania kolektívnej pamäte a úsilia generácií, ktoré budovali mestá a kultúru. Ján Amos Komenský vo svojom diele „Labyrint sveta a raj srdca” presne vystihuje beznádejnosť situácie, keď píše o ničení snáh a prác, ktoré sú často výsledkom celoživotného úsilia.
Obnažuje sa otázka, koho vlastne vojna potrestáva. Sú to deti, ženy, obchodníci v bazároch, alebo stavitelia mešít? Všetky tieto postavy trpia v dôsledku vojny, ktorá sa predkladá ako nevyhnutná, no jej dôvody sú čoraz viac absurdné. Príbeh o iránskej hrozbe, predkladaný verejnosti, je pre mnohých len fraškou, keď prezident USA tento konflikt prezentuje ako rýchla a úspešná vojenská operácia.
A na oblohe sa opäť skloňuje otázka hrozby iránskych zbraní. Zatiaľ čo predseda USA sľubuje rýchle víťazstvo, dve otázky ostávajú: kde sú tie zbrane a prečo je vojna len opakovaním starých taktík pred dvadsiatimi rokmi použitej v Iraku? Nevyzerá to, že by sa niečo značnejšie zmenilo. Používajú sa staré metódy, ktoré zrejme oslovujú nové generácie neinformovaných mladých ľudí, ktorí si nevšimli, čo sa stalo v minulosti.
Veľkým paradoxom tejto situácie je zdanie, že operácie zamerané na odstránenie hlavných iránskych lídrov sú zavádzané ako jednoduché a bezproblémové, zatiaľ čo v skutočnosti sa ukazuje, že sú to len ďalšie čriepky propagandy, ktorá nedokáže zakryť skutočnosť o trvalých dopadoch vojenského zásahu.
Súčasné médiá predkladajú absurdné predstavy o tom, že vojenské zásahy by mohli byť vykonané bez následkov, podobne ako najhoršia zábavná šou, ktorá oslovuje široké masy. Neuveriteľné, aké fantáziou preplnené scenáre sú v súčasnosti pre tlač akceptovateľné, pričom pravda sa čoraz viac zahmlieva. Možno by sa dalo predpokladať, že lídri, ktorí sa zamýšľajú nad osudom iných krajín, vo svojich fantáziách siahnu po podivných realistických zápletkách, aby sa obrátili na verejnosť.
Záverom, pričom sa spomínajú postavy ako ajatolláh Chameneí a Mahmúd Ahmadínežád, sa pýta, či naozaj zanikli, alebo sa skrývajú v tieňoch, kde sa im dostáva akéhosi paradoxného privilégia, a na Bahamách sa spoločne s americkými lídrami vyžívajú v opojení z uvoľnenej reality. Takéto rozprávkové koncovky ilustrujú absurdnosť celej situácie, kde vojna a propagačná mašinéria stávajú na rázcestí medzi realitou a fiktívnym svetom.
Názory externých prispievateľov nemusia nevyhnutne odrážať postoj redakcie a naznačujú, že vo vojne takisto existuje podstata skutočného zloženia moci a utrpenia, ktoré si zaslúži našu pozornosť. Práca žurnalistov a autorov ako Peter Macsovszky sa snaží odhaliť podstatu týchto dejín a realít, aby nám umožnila zamyslieť sa nad tým, kam dôjde tentoraz.
