Žilinkova kontroverzná situácia: Prečo sa opäť objavujú podozrenia
V lete 2024 poslanec za Smer, Daniel Karas, prekvapil verejnosť návrhom na doživotné odškodnenie vo výške 5 000 eur pre generálneho prokurátora po štyroch rokoch vo funkcii. Tento krok bol spočiatku považovaný za nevtipný a absurdný, avšak mal potenciál ovplyvniť slovenskú politiku v spôsobe, ktorý by nikto nepredpokladal.
Karas chcel obhájiť absurdnosť svojho návrhu argumentom o psychickej a odbornej náročnosti výkonu funkcie generálneho prokurátora, no nezodpovedal na otázku, prečo by mal tento nárok platiť už po štyroch rokoch a nie po ukončení mandátu. Prokuratúra funguje tak, že prokurátori, po odchode z aktívnej činnosti, majú možnosti zamestnať sa ako advokáti, a preto neexistoval logický dôvod na vyplácanie výsluhových dôchodkov ani v tomto prípade.
Návrh sa dostal na stôl Národnej rady, ale bol odmietnutý, čo všetci očakávali. Zákon, zjavne písaný na mieru pre Maroša Žilinku, mal malú šancu na schválenie. Robert Fico si bol vedomý toho, že kvôli tejto doživotnej rente by mohol utrpieť politické škody, ktoré by sa nedali nahradiť ani zvolením nového generálneho prokurátora z ich radov. Po neschválení sa situácia začala významne vyostrovať.
Žilinka, ktorý bol za predchádzajúcej koalície považovaný za ochrancu ich záujmov, začal teraz preskúmavať a stíhať vyššie politické kruhy. Po nedávnom útoku, v ktorom obvinil vládu z nečinnosti pri stíhaní korupcie, sa situácia dramaticky zmenila. Generálny prokurátor vstúpil do 24 konaní na správnych súdoch a žiadal zrušenie viacerých rozkazov obmedzujúcich činnosť niektorých policajných funkcionárov, označovaných ako „čurillovci“.
Matúš Šutaj Eštok, minister vnútra, mal voči „čurillovcom” a ich postaveniu skôr rozpoltený názor a snažil sa im zasahovať do činnosti už skôr, pričom dotknutí policajti si vyžiadali súdny proces na ochranu svojich práv. Avšak vyvstáva otázka, prečo Žilinka začal konať až po dvoch rokoch svojho funkčného obdobia. V demokratickej spoločnosti je dôležité, aby sme si kládli otázky o tom, kto kontroluje rozhodnutia generálneho prokurátora zvoleného na sedem rokov.
Historicky sa generálni prokurátori vždy dostávali pod veľký tlak verejnosti a odborníkov. Príklady ako Dobroslav Trnka alebo Dušan Kováčik sú iba niektorými z prípadov, kedy sa priehľadnosť činnosti a morálka takýchto funkcionárov stali témou diskusií. Žilinka nastúpil s dobrým menom a odhodlaním robiť správne rozhodnutia, no jeho súčasná aktivita a kontroverzné rozhodnutia vyvolávajú pochybnosti o jeho motiváciách.
Otázka, či Žilinka koná zo skutočnej potreby spravodlivosti, alebo je jeho konanie ovplyvnené osobnými ambíciami, zostáva otvorená. Musíme sa zamyslieť nad fungovaním prokuratúry a možnou potrebou jej reformy, či transformácie na štátne zastupiteľstvo, ako to vyžaduje situácia v susednom Česku.
