Bič na vodičov: Mašina na peniaze do mestských kás
Pred blížiacimi sa jesennými voľbami sa primátori a starostovia rozhodli presadiť vyberanie pokút mestskou políciou za prekročenie rýchlosti, a to na vlastnom území. Tento krok, hoci riskantný, naznačuje ambiciózne politické zámery. Ide o ťah, ktorý sa dá hodnotiť rôzne, no jeho potenciálny dopad na voličské hlasy je otázny. Mnohí sa obávajú, že prísne kontroly sa môžu obrátiť proti nim samým a spôsobovať nespokojnosť medzi voličmi.
Jedným z kľúčových aktérov tejto situácie je Rudolf Huliak, bývalý starosta Očovej, ktorý vo svojej funkcii ministra mal možnosť na vlastnej koži zažiť, ako sa mnohé z navrhovaných zmien v legislatíve jednoducho neujali. Dôvodom je nielen jeho politická história, ale aj znepokojenie o efektívnosť nariadení, keď pokuty začnú platiť. Huliakovo dlhoročné pôsobenie v politike mu poskytlo jedinečný pohľad na tento problém, a to ako z perspektívy ministrov, tak aj z pohľadu bežného obyvateľa.
Krátko pred voľbami sa tak zdá, že snaha o zavedenie prísnych preventívnych opatrení je spontánnou reakciou na frustráciu občanov z rastúcej nebezpečnosti na cestách. Neraz dokážu vodiči prekročiť rýchlosť zavedenú v obciach, pričom ignorujú základné pravidlá, čo ohrozuje predovšetkým deti a seniorov. Mnohí občania sa síce môžu cítiť kvôli týmto pokutám potichu šikanovaní, avšak na druhej strane môže takýto prístup získať primátorom nové spojencov v podobe voličov, ktorí budú chcieť vidieť lepšie zabezpečenie svojich miest.
Na Slovensku máme skúsenosti s prísnymi kontrolami z obdobia v Čechách, kde sa neočakávané pokuty za rýchlosť stali častou súčasťou jazdy. Vodiči, ktorí sa necítili ohrození obmedzeniami na slovenských cestách, sa po prekročení hranice premenili na príkladných vodičov. V nových reguláciách je však nebezpečenstvo, že sa mesta a obce začnú spoliehať na generovanie príjmov z pokút, čím sa z pokutovania stane prioritná mašineria nášho hospodárenia.
Huliak sa postavil proti schválenému návrhu pokút, pričom jeho argumentácia o šikanovaní a obmedzovaní slobody je v spoločnosti silne rezonujúca. Asi najväčšou iróniou situácie je, že, ako sa ukazuje, akonáhle naši vodiči prekročia hranice kúsok do Rakúska, ihneď dodržiavajú oprávnené predpisy bez akýchkoľvek námietok.
Nech už je výsledok tohto zložitý a zložitý proces, faktom ostáva, že štátna polícia nemôže adekvátne kontrolovať rýchlosť v mestských oblastiach kvôli obmedzenému počtu síl. V týchto lokalitách sú vodiči nútení dodržiavať predpisy na vlastné riziko. Áno, pokuty a radarové systémy môžu byť nevyhnutné, avšak s jasným zameraním na i tých, ktorí skutočne prečítajú bezpečnostné pokyny.
Optimálnym prístupom by preto mohlo byť jasné rozlíšenie medzi produktívnym kontrolovaním, ktoré by malo zabezpečiť bezpečnosť na cestách, a nezmyselným pokutovaním, ktoré slúži len na naplnenie mestských pokladníc.
