Geniálny čudák Ján Lajčiak sa vracia na scénu
Veľké sólo pre geniálneho čudáka Jána Lajčiaka sa opäť oživuje v Divadle Pavla Országha Hviezdoslava. Po jeho smrti vo Vyššej Boci, presne na deň vzniku Československej republiky, jeho dielo zostalo takmer zabudnuté, no teraz nachádza svoje miesto v reflektore. Lajčiak, ktorého život bol plný vzdelania a snahy o posun slovenskej kultúry, sa vracia do povedomia verejnosti prostredníctvom emotívne a vizuálne pôsobivej inscenácie.
Inscenácia, ktorú pripravili režisér Rastislav Ballek a dramaturg Mário Drgoňa, sa odlišuje od konvenčných predstavení. Na jadro predstavenia sa tlačí množstvo faktov, emócií a výtvarných prvkov, čo diváka núti hľadať v pamäti a okrem osudu samotného umelca sa spája aj s jeho kritikou spoločnosti.
Ján Lajčiak, farár z Pribyline, ktorý sa narodil v júli 1875, nielen ovládal množstvo jazykov a položil základy slovenskej orientalistiky, ale jeho dielo a názory na spoločnosť a kultúru ostali nedocenené, čo povzbudilo autorov predstavenia. Lajčiak sa prostredníctvom svojej kritiky už pred storočiami dotýkal tém, ako sú alkoholizmus a neznášanlivosť, ale jeho postavenie sa odrazilo aj v jeho osobnom živote, kde bol „odložený” na perifériu.
Súčasná inscenácia, nesúca názov Text Lajčiak, hrá na silu ženských postáv, ktoré dramaticky vyjadrujú Lajčiakove myšlienky a osudy. Sopranistka Eva Šušková a ďalšie herečky prinášajú emotívnu hru, kde každé slovo a každá nota rezonuje s neobyčajným nábojom. Zaujímavé je, že akoby samotná ženská prítomnosť vytvárala zrkadlo Lajčiakovho vnútorného sveta a jeho boja s vlastnou kultúrnou izoláciou.
V tejto hre, ako poukazujú jej tvorcovia, nejde len o výrečné slová, ale o komplexný zážitok, ktorý osvetľuje aj širší kontext slovenských dejín. Publikum je vyzvané, aby objavovalo a skúmalo históriu a dedičstvo Jána Lajčiaka, ktoré hoci dávno prepadlo zabudnutiu, má stále čo povedať. Dielo sa tak stáva nežným, ale silným odkazom na našu kultúru a potrebu nezabudnúť na tých, ktorí kým boli a čo presadzovali.
Každá inscenácia je psychologickým prežitkom, ktorý poodhaľuje Lajčiakove myšlienky a pocity, pričom hľadá ich súvislosti s dneškom. Nie je to len pohľad späť, ale aj podnet na zamyslenie nad tým, aké významy a symboly ostávajú v čase nedocenené a akým spôsobom je potrebné obnoviť diskusiu o kultúrnej identite a histórii slovenského národa.
Tak sa rodí nová zvedavosť po ambicióznych postavách, akými sú Ján Lajčiak, a jeho kolegovia umelci. Text Lajčiak je viac než len hrou, je zamyslením nad zmenami našej kultúry, neustálym hľadaním vlastnej identity a významu. Týmto dielo ostáva aktuálne aj dnes, ukazujúc, že boj proti nežiaducim úsudkom a stereotypom trvá a jeho podstata je v nesmiernej potrebe kultúrneho vyjadrenia a ocenenia.
